Čierna mágia, čarodejníctvo a kliatby

Pamätám si, keď som mal asi štyri roky, bol som šťastné dieťa. Chodil som sa hrávať do parku pod dohľadom mojej mamy. Chodieval som na hojdačky a behom pár minút som mal aj päť kamarátov. Vždy som bol prvý, ktorý vstúpil do miestnosti a zasvietil svetlo.

Žena, ktorá u nás pracovala ako opérka, uvalila na mňa kliatbu. Praktizovala čiernu mágiu a chcela zničiť moje šťastie. Budil som sa uprostred noci a kričal som z hrôzy. Upadal som do námesačníctva a do takého tranzu, že od strachu som nespoznával ani vlastných rodičov. Jej kliatby spôsobili, že som sa stále viac a viac bál. Bol som ustráchaný voči iným deťom, bál som sa s nimi hrať. Stal som sa terčom posmechu aj od súrodencov a učiteľov. Trvalo to celé detstvo.

Vyrastal som v katolíckej rodine. Chodil som aj do katolíckej škôlky. Tam som zažil najviac posmechu. Všetko to bolo kvôli čarodejnici, ktorej som nikdy nič neurobil. Poslala na mňa padnutého anjela, démona, aby ma prenasledoval celý život. Aby som mu slúžil, učil ma vyrábať si zbrane a predvádzať paranormálne javy.

Keď som mal desať rokov, darilo sa mi ovládať počasie a teplotu môjho tela. Robil som to bez akéhokoľvek tréningu. Len som si to predstavoval a stalo sa to. Neuvedomoval som si, čo dokážem.

Keďže som sa zahĺbil do filozofie, nemal som už spoločenský život. Naďalej som chodil do kostola. Vo vnútri som sa rozhodol, že Ježiš nie je moja cesta.

Začal som trénovať taekwondo, ale nešlo mi to moc dobre. Tak som to zanechal. Chodil som aj do prírody, aby som si duchovne oddýchol. Moja láska k prírode prešla do extrémnych rozmerov. Cítil som, že mám s prírodou jednu vec spoločnú. Aj ona bola zničená tými istými ľuďmi, ktorí mne ubližovali celý život. A ja som ich k tomu vôbec nevyprovokoval.

Navštevoval som les a rád som chodil do múzea o lesoch. Pozeral som sa na nahrávku ničenia sekvojových lesov. To sú najkrajšie lesy na svete. Deň čo deň ľudia stínali dvetisíc rokov staré stromy, počas dvadsiatich rokov. Ani neviem opísať emóciu, ktorú som vtedy cítil. Bolo to niečo silné, premáhalo ma to. V tej chvíli som vedel, že ja musím zachrániť svet od tohto zla. Nezáleží na tom, či je to možné, ale musím to urobiť. Vedel som, že k tomu potrebujem veľmi veľa peňazí. Vedel som aj to, že ma možno zabijú pre moje úsilie. To ma však neodradilo. Bol som hotový aj zomrieť. Nikdy by som si nepomyslel, že satan, padnutý anjel, by tak usilovne pracoval a podsunul mi také rozhodnutie. Aby som dal život za život tohto sveta. Sveta, v ktorom on sám vládne.

Nasledovných osem a pol roka som chystal plány na vybudovanie korporácie. Jej vplyv by som využil na záchranu sveta. Začal som s tým hneď, ako som sa pre to rozhodol. Nebola jediná hodina, kedy by som na to nemyslel.

V čase keď som mal dvadsaťdva rokov, môj cieľ narástol do veľkých rozmerov. Zahrňoval aj úlohu, aby som sa stal svetovým vodcom, ktorý bude chrániť utláčaných ľudí a životné prostredie. Ako? Mal som v pláne rôzne politické, vojenské a hospodárske opatrenia. Rozhodol som sa nabrať viac skúseností. Začal som trénovať Wing Chun Kung fu. Je to štýl Kung fu, pomocou ktorého sa používajú mystické sily na zabíjanie protivníkov. S tým súviselo aj ovládanie okultizmu. Spolu s piatimi kamarátmi sme rozvíjali okultné praktiky a odhaľovali temné sily.

Jednu noc som sa zobudil a videl som démona. Vyzeral ako malý dvorný šašo. Divoko ma bodal dýkou do chrbta. Zatvoril som oči, ale aj tak som videl modré svetlá. Priatelia mi to tiež potvrdili. Aj oni to videli. Uveril som, že to nebol sen ani vidina. Inú noc som jedol sendvič a cítil som, ako mi démon pristál na pleci. Chrčal mi do ucha pri každom mojom súste. Zavolal som dvoch kamarátov, ktorí v týchto veciach boli zbežnejší. Nepovedal som im o čo ide. Iba som im kázal, aby sa na mňa pozerali. Obaja naraz povedali to isté – démonicka energia. Po týchto situáciách som sa naplno stal veriacim v okultizme.

Od svojich priateľov som sa dozvedel o luciferskom kulte s názvom ilumináti. Utláčali celý svet po niekoľko tisíc rokov. Uveril som im, že sú čarodejníkmi a majú kontakty na slobodomurárov, rôzne kulty, armádu a aj na vládu. Takisto vpývali aj na hnutia s názvom Manifest Destiny, ktoré sa rozšírilo do celého sveta a spolu ovládajú svet. Neviem povedať, na koľko hovorili pravdu. Predtým som im bez výhradne veril, teraz verím, že také hnutie existuje, ale nič viac. Potom sa sa dozvedel, že akékoľvek hnutie za mier, za záchranu životného prostredia alebo záchrany deti od hladu, budú týmto spolkom podmieňované a ich vodcovia budú zabití. Z toho mi vyplývalo, že najprv musia byť títo ilumináti zvrhnutí z ich pozícii a až potom môže byť svet zachránený. Keby som takýchto ľudí odstránil, dobrí ľudia by mohli pôsobiť aj bez mojej pomoci. Vytvorili by lepší svet. Tí zlí by už nemali žiadny vplyv. Padlý anjel ma zmanipuloval celkom inteligentne. Môj boj za dobro začal s pocitom lásky. Chcel som pokojnou cestou zachrániť svet. Teraz som bol však odhodlaný na diaľku zabiť stovku ľudí. Dokonca aj tisíce ľudí, ak bude treba. V mene mieru a lepšieho sveta. S hanbou sa k tomu priznávam. Niekto raz povedal, že zabitie jedného človeka je vražda, zabitie tisícok je nariadenie vlády.
Hovorieval som si, že o malú chvíľu nastane čas, kedy ľudí zachránim. Chcem však, aby ste vedeli od čoho som bol zachránený.

Presťahoval som sa do iného mesta. Stále som pokračoval v tréningoch Kung fu. Svoju izbu som premenoval na prístav, kde zakotvili významní mystici a bojovníci v Kung fu. V tom čase ma začali sledovať policajní agenti a odpočúvali moje telefonáty. Ale ja som sa viac a viac ponoril do tréningov a napĺňania mojich cieľov. Predpokladal som, že potrebujem desať tisíc rokov trenóvania, aby som dostal do vrcholu pyramídy iluminátov. Veril som na reinkarnáciu, takže som to nebral ako niečo, čo sa nedá uskutočniť.

Moje okultné schopnosti rástli zo dňa na deň. Vedel som bez dotyku zažnúť aj vypnúť svetlo, donútiť vravieť ľudí, to čo som si ja myslel. Videl som duchov a trávil som čas s nimi. Manipuloval som s energiami iných a dokonca aj s prírodnou energiou. Až sa raz stalo takou mojou ďalšou rukou. Moje srdce bolo chladné, nebola v ňom žiadna láska. Každý deň som sa zobudil s úplne zničeným telom a mysľou plnou obludných vecí. Tu aspoň vidno ovocie, ktoré moje úsilie malo.

Jedného dňa som išiel do predajne s okultných predmetmi. Čarodejníci, ktorí tam pracovali predstierali, že sú dobrí ľudia. Asi o mne dostali hlášku, že som ich protivníkom a tak poslali ku mne domov démonom. Odvtedy ma tí malí čarodejníci stále prenasledovali po celom meste. V práci, vo vlaku či doma. Používali psychické metódy, aby si ma všade vyhľadali. Ale na druhej strane museli byť opatrní, keďže som ovládal Kung fu. Naučil som sa ich zahnať na útek. Jeden z majstrov Kung fu, môj známy, ich úplne vyhnal z môjho bytu. Môj život sa podobal filmu v kine, samé dobrodružstvo.

V jednu noc som pracoval na nočnej zmene v reštaurácii. Obkolesila ma skupina čarodejníkov v zelených rúchach. To bolo znamenie, že išlo o duchov, ktoré opustili telá. Namierili na mňa svoje dlane a posielali na mňa negatívnu energiu. Mal som, čo robiť, aby som odolával. Cez prestávku som išiel do garáže. Na pulte sedel jeden chlapec, ktorý čítal šamanistickú knihu a zároveň na mňa psychicky zaútočil. Pri tomto kombinovanom útoku som takmer stratil vedomie. Ale bojoval som ďalej so všetkými útočníkmi. Vydržal som to, lebo mi išlo o život. Používal som pritom ich vlastnú techniku. Myslím si, že boli oveľa silnejší ako ja. Boh mi však vtedy pomohol.

Potom sa do reštaurácie, kde som pracoval, prišiel najesť čarodejník na najvyššej úrovni, akú som kedy videl. Keď som bol v jeho blízkosti, cítil som, že hľadá moje slabiny. Normálne sme sa rozprávali, ale obaja sme hrali také malé divadielko. Ja som tiež hladal jeho slabé miesta. Rýchlo som zistil, že patrí k tým povestným iluminátov a ide po mne. Po skončení zmeny som chcel ísť k mojim priateľom. Tí čarodejníci vo svojich astrálnych telách tiež. Nebol som na niečo také pripravený. Nevedel som čo robiť. Nechcel som ich priviesť k mojim najlepším priateľom. Nikdy by mi to neodpustili. Nechcel som použiť ani moje konexie zo sveta mágie. Nemyslel som si, že by boli dostatočne silní, aby mi pomohli. Tak kto mi môže pomôcť? Policajti, rodina? Nie, nikto z nich. Cítil som ako idú za mnou. Aj zvieratá pred nimi utekali. Ešte pred týždňom ste ma mohli posadiť do izby s piatimi policajtmi a troma čarodejníkmi. Ja by som ich všetkých bez problémov zabil. Ale teraz som mal proti sebe ilumináta s celou armádou jeho podriadených démonov. Chceli ma stále zabiť. Cítili akú mám z nich hrôzu. Musel som vynaložiť všetku svoju silu, aby som sa tam nezosypal. Aj tak to nestačilo na to, aby som sa pred nimi ubránil. Boh ma však z toho vytrhol. Poslal svojho anjela a ten držal nado mnou ochrannú ruku. Vtedy som ho však nevidel. Vedel som ale, že ich zastavila ešte väčšia sila.

Po istom čase som minul všetky zásoby financií. Tak som odišiel na Aljašku. Ostrihal som si vlasy, vymenil šaty a zmenil meno. Nemal som ani kde bývať. Vonku by som zamrzol. Jedno dievča v krčme mi poradilo, aby som to skúsil v kostole, ktorý tam majú. Radšej by som išiel inde, ale bola to jediná budova, kde prijímali bezdomovcov a takých ľudí ako ja. Srdečne ma privítali, dali mi najesť. Nepýtali sa ma veľa. Boli to naozaj milí ľudia. Vedeli, že sa so mnou niečo stalo. Inak by som predsa nešiel takú diaľku. Skončil som v kostole, kde som 3 dní nič iné nerobil, len čítal Bibliu. Povedzte, môže to byť náhoda?

Celé mesiace som žil s nimi a chodil na bohoslužby. Veril som, že Boh je len jeden, bez ohľadu na náboženstvo. Ruka v ruke s tým išlo, že som denne štyri až päť hodín trénoval Kung fu a bielu mágiu. Trénoval som nové a nové okultné praktiky. Spoliehal som sa na niekoho, koho som mohol nazvať „môj sprievodca.” Volal som ho „Kage.” To v japončine znamená tieň. Bol to môj dobrý duch. Bol mi pridelený na pomoc a ochranu. Samozrejme, akože “dobrý”.

Myslel som si, že kresťania sú veľkí ignoranti, ktorých si ilumináti využívajú, aby útočili na zástancov bielej mágie. O tých, čo praktizovali len bielu mágiu som si myslel, že sú to slušní ľudia. Tú misiu v kresťanstvom zmysle som považoval za akúsi ekonomickú a kultúrnu inváziu. Nikomu som o tých názorov nehovoril. Veril som totiž vo všetky náboženstvá. Nikomu som nepovedal ani to, čo v skutočnosti robím v duchovnom svete.

Kresťania z toho spoločenstva sa za mňa modlili. Chodil som do zhromaždenia. Tu som sa cítil duchovne zmätený, ale zároveň u mňa narastal záujem o Bibliu. Cítil som veľké vnútorné pohnutie. Povedal som verejne, že chcem prijať Ježiša ako svojho Pána a Záchrancu. Ako zmätené malé dieťa som im povedal, že v mojom vnútri prebýva démon, ktorého potrebujem dostať von. Skúšal som okultné praktiky, aby som sa zbavil toho démona, ale nikdy to nezabralo. Pastor sa párkrát pokúsil zo mňa vyhnať démona v mene Ježiša Krista, avšak bolo to bez úspechu. Potom sa okolo mňa zhromaždili všetci veriaci. Spoločne prevádzali exorcizmus. Bolo to akoby som sa prebudil zo sna, ktorý trval väčšinu môjho života. Keď tí démoni odo mňa odchádzali, spoznal som, že kresťania majú pravdu. Že biela mágia je tak isto zlá ako aj čierna mágia.

Kage, ten anjel, môj duchovný sprievodca a všetci démoni na ktorých som sa spoliehal a nechal som sa nimi viesť, sa vtedy ukázali v pravých farbách. Keď som prišiel domov, začali na mňa útočiť. Celý môj život sa obrátil, stále som bol terorizovaný. Začítal som sa do Biblie a modlil sa. Tí démoni sa ma snažili zastaviť, ale ja som ich tlaku odolal. Teraz som cítil akoby som bol pred Božím trónom. Naokolo boli ďalší duchovia. Boh mi povedal, že keď budem naďalej takto pokračovať, budem bojovať proti Nemu. Vôbec mi nedavalo zmysel. V tom momente som však vedel, že ak by som v tom pokračoval, zomrel by som. Vedel som, že môžem dosiahnuť niečo veľkolepé, ale určite nie dobré. Druhá možnosť bola ísť proti vlastnému pocitu spravodlivosti. Len veriť Bohu a naučiť sa tu najzákladnejšiu vec, poslúchať Ho. Takmer som stratil nádej. Povedal som si, že už je na to neskoro a som od toho ďaleko. Potom som cítil ako ma niekto začal utešovať: „nie som až tak ďaleko, aby som sa nemohol vrátiť.”

Po osem a pol roku som sa vzdal všetkého, čomu som dovtedy vážne veril. Kvôli čomu som bol ochotný položiť aj svoj život. Vzdal som sa všetkej duchovnej moci aj samotného Kung fu. Vzdal som sa takmer celého môjho života. Prišiel som vlakom domov a začal som žiť s rodičmi. Oni však boli presvedčení, že som sa zbláznil. Pre mňa to bola prijateľná predstava, lebo aj pre mňa samotného to bolo ťažké prijať, čo sa všetko stalo. Keďže sa mi to všetko v hlave uležalo. Navštevoval psychiatra asi jeden mesiac.

Keď som o tom všetkom premýšľal, uvedomil som si, že moje schopnosti predvídať budúcnosť a ovládať veci na diaľku alebo niekomu posielať energiu, neboli vymyslené. Boli démonicke. Už som prestal vidieť démonov, ale bol som v chaose. Nebol som celkom kresťanom. Vyznal som svoje hriechy i poslúchal Boha hoci som nerozumel, prečo to mám tak robiť. Vrátil som sa k mojim rodičom. Chodil som do kostola a neustále som si čítal žalmy. Veriaci mi trochu pomohli zorientovať sa. Nevedeli sa však dostať na tú úroveň duchovnosti, ktorú som mal, keď som praktikoval bielu mágiu. Vedel som, že Boh a Jeho anjeli sú najsilnejšie duchovné bytosti. Veď som ich videl v akcii. Okrem toho sa o tom píše aj v Bibli. Napríklad v evanjeliu podľa Lukáša, v desiatej kapitole, v devätnástom verši. Ale na druhej strane, tí kazatelia, ktorí sa snažili byť taký mocní v kázniach, používali len svoju duševnú silu na to, aby manipulovali ostatnými. Nedávalo mi to zmysel a tak ma to dostávalo ešte do väčšieho zmätku. Kvôli tomu sa skoro naspäť vrátil k okultizmu.

Práve vtedy som stretol skutočne dospelého veriaceho, kresťana. Rozhovor s ním bol ako keď strelka kompasu konečne ukazuje na sever. Najprv som mu vôbec neveril. Pokladal som ho za potencionálneho čarodejníka v prestrojení. Na druhej strane som dúfal, že konečne je skutocne veriaci človek. Vedel som, že nemôžem do konca života žiť ako neduchovný kresťan. Príliš veľa vecí som videl na vlastné oči a zažil na vlastnej koží. Zavolal som si jedného priateľa, ktorý mi veril a tiež sa stal veriacim. Predstavil som ich navzájom. Položili sme mu niekoľko testovacích otázok. Samozrejme mi nestačilo, necítil som sa najlepšie. Okrem toho som mal za sebou zlú skúsenosť s kresťanskou pomocou, keďže raz zo mňa vyhnali démonov, ale za krátko sa ich viac vrátilo späť. Rozhodol som sa, že mu budem slepo dôverovať. Povedal mi, že keď prišiel domov modlil sa: „Pane, nemyslím si, že môžem pomôcť tomu chlapcovi, má v sebe príliš veľa zmätku.” Boh mu odpovedal: „Ty mu nemusíš pomôcť, ja mu pomôžem.” Dozvedel som sa, že môj nový známy a priateľ, tiež aj jeho duchovní, sú Bohom výnimočne obdarení ľudia. Vedeli rozoznávať duchov, mali dar múdrosti a Boh si ich používal na vyháňanie démonov. Tiež som sa dozvedel o nových ďalších ľuďoch. Ich Boh použil na uzdravenie a na rôzne zázraky. Viem, že pre mnohých kresťanov zázraky nič neznamenajú, ale pre mňa, človeka s takým duchovným pozadím, bola to veľká nádej. Potreboval som na vlastné oči vidieť všetky biblické zasľúbenia o zázrakoch a práci Svätého Ducha. Potreboval som byť uisťovaný, že kresťania vždy zvíťazia nad bojovníkmi a čarodejníkmi. To som nevedel, čo ma čaká.

Napriek mnohým dôkazom som mal stále milióny etických námietok proti kresťanstvu. To z pohľadu filozofie new age. Krok za krokom som bol presvedčený o pravdivosti kresťanstva. Jedna vec ma nadobro presvedčila. Rozprával som sa jednou čarodejníčkou, ktorá ma začala nahovárať, aby som odišiel od Boha. Potom sa na snažila zaviesť medzi mormonov a druhý deň na mňa zaútočil démon, ktorého na mňa poslala. Hlavne kvôli kliatbám som sa triasol strachom. Vtedy však zasiahli moji kresťanskí priatelia. Pomohli mi, aby som vedel kresťanskými zbraňami odolať takýmto útokom. Nikdy nezabudnem, čo som sa počas tej lekcie naučil. Bolo to, že démoni vždy klamú.

Ale úľava netrvala dlho. Tá čarodejníčka menom Sára, na mňa chrlíla jednu kliatbu za druhou, celé týždne a az mesiace. Vďaka nej som bol príšerne unavený a spal som osemnásť až dvadsaťdva hodín denne. Stávalo sa mi to aj za volantom, keď som chodieval od mojich priateľov, ktorí zo mňa vyháňali démona. O pár hodín som bojoval s túžbou ľahnúť si. Išlo to so mnou takto asi štyri mesiace. Polovicu času, čo som prespal, som zažíval útoky démonov. Bolo to, akoby som sa stal ich uhlavným nepriateľom. Doslovne som tak trpel od bolesti, že som zaspal od vyčerpania z bojov s nimi. Nakoniec to vyvrcholilo až do bodu, kedy som už nechcel žiť a najradšej by som zomrel.

Chcel som žiť a pracovať pre Boha, ale zároveň som Ho prosil, aby ukončil môj život, ak sa to v dohľadnej dobe neskončí. Všetka moja viera a oddanosť bola pod poriadnou skúškou. Vzdal som sa všetkého, aby som Ho nasledoval a dostal som za to len bolesť, ktorá po mnohých mesiacoch ustála len na pár dní. Keď sa na to teraz pozerám, čudujem sa, kde som našiel odvahu niečo vyčítať tomu, ktorý ma stvoril a aj všetko okolo mňa. V tomto zápase mi najviac pomohli kresťania. Bez nich by som svoj boj dávno vzdal.

Medzi mojimi spolužiakmi a spolubojovníkmi Kung fu som vždy patril k najlepším. Vždy som vydržal najviac. Ale teraz som bol úplne na dne. Chcel som radšej, aby ma Boh zabil a tak sa dostal do neba.  Mnohokrát som bojoval a padal od únavy, modlil s mojimi kresťanskými priateľmi a prežíval s vypätím všetkých síl. Po zhruba troch mesiacoch, čarodejníčka Sára vzdala všetky svoje útoky. Ostal už len padlý anjel, môj duchovný sprievodca. V zúfalstve som odišiel do hôr a tam som sa modlil, aby ma Boh zbavil týchto démonov. Vtedy som sa nebál nejakých iluminátov, ani nikoho iného. Ale nechcel som už príjsť do vztyku s démonmi, ktorí sprevádzali mojich niektorých priateľov a mojich príbuzných. Nechcel som opäť zažívať tie bolesti. Boh ma ale opäť poslal k mojim rodičom. Bolesť opäť prišla za krátko. Potom ma Boh poslal do iného mesta.

Jedného dňa bola bolesť tak hrozná, že som kričal a prosil Boha o pomoc. Vtedy môj priateľ, kresťan, mi povedal jednu závažnú vec. Hovoril, že koľkokrát som nechal zo seba vyháňať démonov, ale zabudol na to najdôležitejšie. Narážal na to, aby som sa nechal naplniť Svätým Duchom. V posledných síl som sa rozhodol, že musím urobiť tento krok. Démoni ma presviedčali, že ide len o ďalší čarodejnícky kúsok. Ja som ale vedel, že je to otázka života a smrti. Tak som dovolil Duchu Svätému, aby ma naplnil a aby On urobil vo mne poriadok. Po asi dvoch dňoch ustáli vo mne všetky bolesti, ktoré ma dovtedy prenasledovali. Démoni ma viac nemohli zraňovať. Aj moji neveriaci priatelia sa zaujímali, čo sa mi stalo a chceli spoznať Ježiša Krista.

Uz žiadny démon ma nemôže takto mučiť. Teraz môže byť okolo mňa aj tisíc čarodejníkov, aj tak mi nič nemôžu. Patrím Pánu Ježišovi. Ďakujem Bohu za to, čo Jeho ruka urobila s mojim životom. Ďakujem aj za všetko, čo ešte urobí so zvyškom môjho života. Nemyslím si, že sa medzi Vami nájde taký, ktorý takýmto divokým spôsobom prišiel k Ježišovi a našiel vyslobodenie z démonskej závislosti. Keby som nezažil prvý kontakt s kresťanstvom, nebol by som zachránený. Možno by som sa stal ešte skazenejším človekom ako som bol. Ani nechcem vedieť, kam by som to až dotiahol. Ďakujem Bohu za to, od čoho má uchránil.
Bez Neho by som bol už dávno mŕtvy.

Obťažovanie démonmi je satanský spôsob ako niekoho násilím odlúčiť od cesty s Bohom. Exorcizmus je Boží spôsob vyslobodenia z tohto obklúčenia. Verím, že Vy, ktorí to teraz počúvate, či už kresťania, nekresťania alebo ľudia zapletení do okultizmu, že to nie je náhodou. Boh to tak zariadil. Modlím sa v mene Ježiša Krista, aby ste mali úžitok z mojich chýb a utrpenia.

Simona T. | Satanizmus | Od diabla k Bohu | Rozšírená verzia

Simona T. | Satanizmus | Od diabla k Bohu | Rozšírená verzia

Volám sa Simona a mám 24 rokov. Dokončujem si strednú školu. Zároveň si privyrábam. Vo voľnom čase rada športujem, čítam knihy a učím sa.

Moja cesta satanizmu začala už  približne od mojich troch rokov. Chodila medzi deti ma ihrisko. Keď prišiel môjho otca brat na Slovensko, miesto ihriska ma viedol na iné miesta. Konkrétne to bola cirkev satanova. Presné pomenovanie nemali. Bola to taká skrytá cirkev, aby nebola na verejnosti. Brával ma tam strýko.

Mám ďalších troch súrodencov z otcovej strany a troch z maminej strany. Chodievala som tam len ja a strýko.  Mala som aj staršiu sestru, ale to bola dcéra inej mamy. Inak som bola prvorodená. Keďže som bola malá, veľa si z toho nepamätám. Ale pamätám si, že sa tam so mnou hrali. Pomaly mi ukazovali veci, čo na čo funguje. Netlačili ma do ničoho. Ukázali mi Bibliu z ktorej sa robili praktiky pri niektorých veciach. Zoznamovali ma so svetom, v ktorom žijú.

V škôlke som bola 2 mesiace, vyhodili ma z nej. Vraj som bola iná ako ostatné deti. Čiže som musela opustiť škôlku. Na základnej škole som vôbec nebola. Mala som osobných učiteľov, ktorí chodili ku mne domov. Na strednú školu som už musela ísť normálne.
Môj strýko bol zakladateľom v Košiciach. Na základnú školu som nešla preto, lebo ma vychovávali tak, aby som nechodila medzi ľudí. Že sú zlí a nedajú mi to, čo potrebujem mať. Toto by som našla len u diabla.
V škole som mala klasické predmety.

V cirkvi satanovej ukazovali predmety a vysvetľovali, čo s tým máme urobiť. Položili predomňa misku a povedali, čo všetko do nej môžem dať, aj čo sa týka rituálov. Keď som mala 5 rokov, pocítila som o to záujem.
Bola som vychovaná v tom, že nemám prejavovať žiadne city a mám sa tešiť z bolesti. Užívala som si, keď som videla ako ľudia trpia a kričia od bolesti. Potom prišlo zhypnotizovanie človeka, hranie sa s mysľou človeka. Boli to také základné veci. Oni mi to ukázali a ja som to skúšala. Boli to normálne stretnutia, kde boli veľmi prítomné drogy, pretože sa dá pri tom uvoľniť. Bolo to normálne posedenie. Rozdeľovalo sa do skupín, podľa toho, kto kde patril. Okrem rituálov sa tam robili aj obete. Bolo to určené hlavne na silu, moc a pocit šťastia.
Ku komunikácii démonmi som prichádzala počas príprav, keďže som bola dosť vynaliezavé dieťa. Všetko ma zaujímalo. Bola som najmladšia na stretnutiach. Bolo tam približne 30-40 ľudí. Ako som rástla, začala tam chodiť aj moja rodina. Sestra tam začala chodiť, ale aj skončila. Brat tam chodí doteraz. Najmladšia sestra tam nechodí vôbec.

Mojou víziou bolo dostať sa do hlbokej politiky, do európskeho parlamentu. Cítila som to ako povolanie od diabla.
Väčšina stretnutí bolo vo forme konferencíi. Bývali uzavreté alebo otvorené. Ak sú otvorené, môžu prísť aj pozvaní ľudia, pri uzavretých len skupina tých, ktorí tam patria.
K praktizovaniu satanizmu patrí aj vychádzanie von z tela a operovanie mimo tela. Nie každý to ale vedel. Ja som to však robila, pretože som nebola len čistá satanistka. Mala som aj niečo z ilumináctva a čarodejníctva. Viacej som do toho videla. Bola som taká obľúbenkyňa pre diabla.

Ako malé dieťa som sa toho nebála, keďže som v tom bola vychovávana. City vo mne ochladli, takže som to neriešila vôbec. Nijaký pocit som necítila, keď som sa pozerala na znásilnenie alebo vraždu. Neprežívala som ani pozitívné emócie ako lásku či radosť. Všetko som mala uzavreté. Učili ma to tak odmalička. Keď som do toho vstúpila, robili sme si srandu, že čo reveš, si slabá. Toto vo mne akoby skamenelo. Emócie boli zavreté a zdeformované.

V satanizme nebolo len čisto bojovanie proti kresťanom. Niekedy bojovali aj medzi sebou. Keď niekto niečo pokazil, bol potrestaný či prenasledovaný. Aj tí, ktorí chceli utiecť, boli prenasledovaní. Čiže neboli to útoky len na kresťanov. Dosadzovali sme ľudí aj na vyššie pozície, do politiky, do súdnictva či na políciu. Veľa ľudí si myslí, že sme zameraní len na kresťanov, ale nie je to len tak.

Boli sme rozdelení na kategórie. Ja som v podstate nič nerobila. Čo som prijala, to som odovzdala. Už som len sledovala vývoj situácie.

Počula som aj videla na vlastné oči ako sa jeden chlap snažil dostať asi ku kresťanovi. Niečo sa dialo v duchovnom svete. Videla som ako ten chlap horel. Nebol to ale ozajstný oheň. Myslím si, že som to len ja duchovne videla. Môže byť, že ten satanista vtedy nebol v tele a bojoval proti nejakému kresťanovi. Satanista ale schytal ranu. Väčšinou oheň je symbol svätého Ducha. Píše sa, že Boží oheň bude páliť jeho protivníkov. Keď som operovala mimo tela, videla som kresťanov. My sme ich vedeli rozoznať, tak ako kresťania vedia nás rozoznať. Videli sme na nich olej, krv alebo niečo akoby biely plášť. Vtedy som vedela, že je to kresťan. Vtedy som  nepoznala vôbec kresťanov, len som vedela, že sa k nim nemôžem priblížiť. Bolo to akoby som sa dostala k múru, cez ktorý sa nedalo prejsť. Nebolo to takto s každým kresťanom. Len u niektorých sa mi to stalo. Keď sme vošli do kostola, aj tam sa stalo, že väčšina nemala takú ochranu. Boli to takzvaný nedeľní kresťania. S nimi sa dalo ľahko manipulovať a robiť všetko, čo sme chceli. Tí, ktorí išli skutočne za Bohom boli úplne iní. Dávali sme na nich choroby. Cez ružence sa dalo najľahšie preniesť prekliatie, keďže skoro každý sa to tam modlil. Robili sme rituál, ružence sme priniesli do kostola a zmiešali s ostatnými. Kto dostal tento ruženec mal asi smolu. Na toho človeka mohol prísť démon a trápiť ho. On však o tom nevedel.

Raz som mala jednu úlohu, zničiť jedného kresťana. Ja som však nevedela, že to je kresťan. Ako som prišla, som sa pristavila ako pri takom múre. Nevedela som sa k nemu dostať. Diabol mi na rovinu povedal, že sa mám vrátiť, lebo tu sa nedá nič robiť. Bol pod Božou ochranou a tak som sa musela vrátiť k sebe, do svojho tela. Nemohla som nič urobiť. Bolo mi to čudné, lebo brala som diabla ako to najvrchnejšieho, ako najväčšieho pána. A zrazu sa objavil človek, ktorý slúži Bohu a ten je silnejší. Aj som sa diabla pýtala ako je to možné. Že sa mi prezentoval ako najmocnejší a zrazu nemôžem sa k nemu dostať. Diabol mi povedal, že kresťania sú slabí, ale zistila som opak. Toto mi nedalo zmysel.

Strýko bol zakladateľom, bol najvyšší. Ja som sa v tých kruhoch pohybovala. Vedeli, že to, čo povedia spravím. Viac odo mňa nečakali. Ako som dostávala väčšiu silu, tak som viac času trávila s diablom a duchovným svetom. Nemala som moc času na nejaké povrchnosti, aby som ich robila. Napríklad robiť zle ľuďom.

Tým pádom, že ja som mala najbližší vzťah s diablom bola som jeho pravá ruka a tak som sa následne stala jeho nevestou. Počula som ho, a aj videla. Nevesta je takzvané predurčenie. Diabol o tom ostatným povedal, nemusela som sama hovoriť iným v cirkvi satanovej. Obrad bol veľmi zvláštny, taký, že by ho človek neprijal ani sa ho nezúčastnil.

Po tejto svadbe som nabrala viacej sily a mala som väčšiu moc. Viac času som investovala, aby som bola s ním. Tým pádom som sa stala vodkyňou v Košiciach. Celý čas som robila to isté, v tom sa to nezmenilo. Ale mala som s ním bližší vzťah, viac mi ukazoval a hovoril veci.

Mám aj tetovanie. Veľa ľudí hovorí, že je to znak Metalliky. V mojom prípade sa ale využívalo k portálu. Tí, čo boli nižší v cirkvi tak práve cezo mňa  sa mohli dostať k diablovi. Aj to nie všetci, ale len vybraní ľudia. Na ktorých som videla, že sú zodpovední. A že čo povedia alebo urobia, budú vedieť, čo robia. Bola som ako také médium pre komunikáciu s diablom. Toto tetovanie som získala v štrnástich rokoch.

Oblečenie som nosila klasické, tepláky, tričko a mikina. Nikto by nezistil, že som bola satanista. Tí ľudia, ktorí sa snažia tváriť, že sú satanisti, snažia sa preceňovať tým, že nosia prevrátené kríže, piercingy alebo sú zmalovaní. To sú ale ľudia, ktorí len počúvajú takú hudbu alebo len robia smiešne rituály a už si myslia, že mu patria. To sú ľudia, ktorí pútajú na seba pozornosť, ale my sme sa nesnažili pútať pozornosť na seba od okolia.

Snažila som sa čo najviac držať odstup od ľudí. Nemala som ani potrebu sa s nimi rozprávať. Keď som musela, tak som len povedala to, čo som musela. Ľudia ma vôbec nezaujímali. Cítila sa som sa nadradene od ľudí. Brala som ich pod svoju úroveň a že sú to tvory, ktoré sú ľahko ovladatelné. Bolo pre mňa jednoduché ovládať myseľ. Slabé povahy sa dajú ľahšie ovládať, pretože ten človek uverí všetkému. Viac menej sa to dialo duchovne. Vedela som vkladať do mysle to, čo som chcela ja. Keď som mala ja na niekoho zlosť, vedela som to jeho najlepšiemu kamarátovi vložiť do hlavy, aby mu to povedal. Bez toho, aby som to ja musela robiť. Užívala som si to.

Ak som nejakú úlohu nevykonala, dostala som trest. Nejaké fyzické veci, ktoré som nechcela urobiť a ktoré mi boli nepríjemné. Takto ma to v podstate týralo. Stále som ale chcela pri ňom ostať. Prišlo mi to, že som slabá a musím viac pracovať na sebe.

Keď som mala približne štrnásť rokov bola som na operácií so slepým črevom. Keď mi ho vybrali dostala som sa do takej bdelej kómy. Bola som vybratá z tela a pristavila som sa v pekle. Videla som to ako cez také sklo. Predtým som to vôbec nepociťovala, ani neriešila. Keď  som sa obrátila, to isté videla v sne a pochopila som, že Duch Svätý mi ukázal, že keď sa neobratim, kde skončím. Nevedela som ani hneď, že je to peklo.

Keď mi diabol hovoril o pekle, hovoril ako o kráľovstve, v ktorom budem mať vysnívané veci. Že budem pri ňom ako teraz. Úplne som mu verila.

Keď som študovala veterinárne lekárstvo, dostala som alergiu na všetko. Po polroku som musela odísť z tej školy. Odišla som na zdravotnú školu, konkrétne na katolícku školu. Na tej škole ma dali na internát. Začala sa mi prihovárať jedna vychovávateľka. Doteraz som za to vďačná, volá sa Veronika Liptáková. Veľa mi hovorila o Bohu. Hovorila mi aký je, že ma má rád. Že On ma miluje, nehnevá sa, len mám isť k nemu. Vždy som zobrala priepustku a išla preč. Potom sa to začalo pomaly lámať. Nevedela som s tým nejako pohnúť. V satanizme sa mi veľmi páčilo a nevedela som si predstaviť život kresťana. Potom som ani neviem ako začala hľadať Boha. Druhá vychovávateľka ma zobrala na jednu katolícku akciu. Chcela som isť z tade preč. Jednu noc som sa len tak sama zobrala do kaplnky. Padla som na kolená a povedala som: „Bože ak existuješ, zjav sa mi.” Viem, že som išla s nesprávnym spôsobom. Prvé, čo sa mi stalo bolo, že sa z ničoho nič zhaslo svetlo. Moje slová boli: „Ty si teda top Boh”. Potom som išla zasvietiť svetlo a keď som prišla naspäť, opäť som povedala to isté: „Bože, ak existuješ, tak sa mi zjav.” Ukázala sa mi smrťka s kosou v ruke. Vtedy som prvýkrát pocítila strach, až som z tade utiekla. Doteraz si to neviem vysvetliť. Bol tam farár a ja som mu to povedala. On tomu neveril. Potom som išla naspäť na internát. Povedala som to tej vychovávateľke. Zostala prekvapená. Potom sme sa začali rozprávať. Povedal som jej môj príbeh, čo som si prežila. Ona mi pomohla prísť k Bohu. V tom momente som bola rozpoltená, aj som chcela, aj nie. Bolo to také, že načo tam pôjdem, keď to nepoznám. Nevedela som, čo od Boha čakať a čo bude odo mňa vyžadovať. Diabla som poznala, ale Boha nie. Nevedela som vôbec, čo ma čaká. Niečo mi vnútri hovorilo, že chcem zo satanizmu odísť, skúsiť niečo iné. Že keď ma Boh naozaj takú moc, tak Ho chcem spoznať.

Po tejto mojej skúsenosti s videním ma to viac odrádzalo. Keď som prišla na internát, povedala som to tej Veronike. Ona povedala, že sa za to bude modliť a že mi skoro dá odpoveď. Nechala som to tak. Potrebovala som ísť preč, tak som si pýtala priepustku.

Potom bola jedna akcia, kde ma ona zavolala. S mužom robila kurzy. Zavolala ma, či nepôjdem s nimi. Najprv som vravela, že nie. Hodinu pred odchodom som jej volala, že idem. Nevedela som prečo. Vnímala som, že ma rešpektovali. Celú cestu sme sa nemodlili, iba rozprávali. Bola to gréko-katolícka akcia. Ostalo mi neskutočne zle a tak som si išla ľahnúť. Chcela som volať kamarátom, aby prišli pre mňa. Avšak som zistila, že tam nie je signál. Takže som nemala ako zavolať. Bola hlboká tma, tak som nechcela vychádzať von, kvôli zvieratám. A taktiež, aby ma nehľadali. Na druhý deň ráno som chcela ísť zavolať. Opäť som nezavolala. Išla som na raňajky. Potom sme mali akoby znovu prijatie Ježiša. Ja som tam sedela, pustila hudbu a neriešila som ich. Potom bol obed a po ňom sa ma pýtala, či sa tu dobre cítim. Povedala som, že hej. Že sa s každým tu rozprávam. Pritom som sedela sama pri stolíku. Chcela sa so mnou porozprávať aj s jej mužom. Mala som strach v očiach, ale súhlasila som. Keď som prišla k nim na izbu, tak sa ma pýtal, prečo som nešla odovzdať nanovo život Bohu. Neviem, čo sa stalo, ale z ničoho nič zo mňa vystrelilo slovo Biblia. Nechápala som prečo. Ani neviem ako som sa dostala do kaplnky. Hovorila som tam modlitbu spasenia, ale nepamätám si, čo sa stalo potom. Pamätám si len, že som sa cítila fyzicky slabá. Cítila som aj plnosť v srdci. To som nikdy nepocítila, aj keď som mala tú moc. Akoby som hľadala, kde to naplnenie môžem získať a zrazu som ho získala. Do teraz si pamätám, ako som z tade vyšla a každému hovorila, že ho Ježiš miluje. Ani som nerozumela čo sa stalo, ani čo rozprávam. Bola to ako taká iskra, ktorú som nikdy v sebe nemala a zrazu do mňa vošla. Neviem, čo sa v tej sekunde stalo, iba čo ostatní vraveli. Akoby som to ani nebola ja.

Ráno sa za nás ešte modlili, konkrétne za dar jazykov. Ja som sa nemohla ani modliť, ani čítať Bibliu. Keď som sa modlila, hádzalo ma to do démonickych jazykov. Nevedela som sa ani dotknúť Biblie. Až modlenie v jazykoch mi postupne veľmi pomohlo.

Po skončení tohto víkendu, som sa vrátila domov. Využila som situáciu, že nikto nebol doma a tak som len prebalila tašku a utiekla na internát. Nevedela som sa ani ukázať našim. Vedela som, že to bude problém. Potom začali vyhrážky, že ma zničia. Bol to pre nich veľký problém, lebo stratili nevestu, líderku. A tak ma chceli zabiť. Neostalo to len pri slovách. Nepokúšali sa ma zabiť fyzicky, ale duchovne.

Prešlo od toho päť alebo šesť rokov. A stále žijem. Zistila som, že Boh je silnejší ako diabol. Nemá takú moc ako som si myslela.

Diabol sa ma niekoľkokrát snažil zabiť, mnohými fyzickými spôsobmi. Stala som sa ich hlavným nepriateľom. Snažili sa ma aj uniesť, ale nemohli. Nevedeli sa ku mne dostať. Nevedeli ma pohľadom ovládnuť. Najprv som mala z toho veľký strach, ale vnímala som akoby som bola v bubline, skrze ktorú sa nemohli dostať. Ten múr, ktorý som videla, oni teraz videli. Cítila som, že mám ochranu.

V mojom vnútri som začala vnímať ľudí inak. Pomaly som sa začala k nim približovať. Zrazu som mala všetky účty zablokované. Nemala som k nim prístup. Bola som od všetkého odrezaná. Toto ma začalo deptať. Začali sa prejavovať emócie, ktoré som predtým nemala. Potvrdilo sa tým to naplnenie, cítila som sa taká živá.

Vychovávateľka Veronika ma viedla. Vyše pol roka som sa nevedela ani dotknúť Biblie. Približne pol roka alebo rok na to mi začala ukazovať Bibliu. Keďže som nemohla čítať, začala som počúvať audio nahrávky. Chcela som sa plniť niečím iným. Začala som chodiť do apoštolskej cirkvi. Keď som tam prišla prvýkrát, ostala som sklamaná z toho ako kresťania fungujú. Keď som bola v satanizme, išli sme horlivo za cieľom. Kresťania mi prišli, že sú tam fyzicky, ale myšlienkami sú na nejakej párty. Zostala som zhroznená. Ako môžu ísť vlážne za Bohom, alebo dokonca vôbec. Len to, že sa stretneme, pokecáme a to je všetko. Že viac neriešia. Bol to veľký rozdiel. Vidím to aj ako negatívum, že sa nezaujímajú o Boha, že im je dobre tak ako sú. Ale aj ako pozitívum, že vedia, že keď vynaložia svoju silu či energiu, neurobí to žiadny prospech ani bod u Boha. Tak isto aj v satanizme. Čím viac času som s ním strávila, tým viac som získavala od neho veci. Ale Boh nechce výkon, ale nastavenie srdca. Môže s ním človek tráviť aj tri, štyri hodiny, ale ak nemá srdce pri Bohu, je to zbytočné.

Človek, ktorý neverí, je ten, ktorý sa bojí. Je to človek, ktorý sa bojí priznať pravdu. Ľudia si myslia, že duchovný svet ani démoni neexistujú, že je to len rozprávka. Je to ale realita, ktorú nemožno poprieť. Určite sa Vám stali veci, ktoré si neviete vysvetliť. Nemusí to byť hneď spojené s duchovným svetom. Sú ale veci, ktoré sa dejú a my im nerozumieme. A to je vlastne ten duchovný svet. Je to možno neuveriteľné, lebo je to nad naše myslenie a vedomosť. Keď existuje Boh, musí byť aj zlo. Netreba podceňovať to, čo nepoznáme. Ak slúžite diablovi, neviete komu slúžite. Máte zatemnenú myseľ a zastreté očí, cez ktoré nevidíte. Vidíte len to, čo Vám diabol ukáže. To, že budete mať peniaze a moc, je to len dočasná moc. Keď niečo neurobíte, čo on chce, dokáže nie len Vás zabiť, ale aj Vašu rodinu. Mne zobral mamu, otca a snažil sa aj sestru. Ježiš je ten, ktorý ma zachránil. On mi ukázal, kde je moja cesta, kde je život. Ukázal mi kto som. Ukázal mi, čo pre neho znamenám a moju dôstojnosť, ktorú som nikdy nemala ani poznala. Diabol je len pyšný anjel, ktorý padol. Treba ho len opustiť a ísť za Bohom. Nevidím žiadny zmysel, aby ste zostávali pri ňom. Keďže aj tak vás zabije, ak neurobíte, to čo chce. Ja sa modlím, aby ste spoznali Boha. Aby Boh bol Váš jediný spasiteľ, On zomrel na kríži za Vás. On sa na Vás nehnevá, aj keď ste slúžili zlej strane. Ukáže Vám, akú lásku Vám vie dať.

John Ramirez – Santeria, čarodejníctvo a špiritizmus

John Ramirez – Santeria, čarodejníctvo a špiritizmus

Volám sa John Ramirez. Vyrastal som v rodine, kde z otcovej strany všetci praktizovali čarodejníctvo, špiritizmus a santériu. Santéria je kultom vzdávania slávy satanovi a démonom.
Pamätám si, že od mojich 7 rokov, otec doma klačal a nahlas vzdával chválu a slávu satanovi. Na uctievanie diabla mal vyhradenú osobitnú izbu. V tej izbe bola cítiť diablova prítomnosť. Otec mal osobitnú krvnú zmluvu priamo s diablom. Keďže môj otec sám nezakúsil lásku, nevedel svoju otcovsku lásku prejaviť ani mne, ani mojim súrodencom. Cítili sme sa prázdni a neakceptovaní. Túžili sme po láske, ktorú sme nedostali.Raz v škole na ihrisku, keď som mal 8 rokov, prišiel za nami pastor. Spolužiaci spievali piesne na Božiu slávu. Bola tam neuveriteľne pútavá atmosféra. Rozprával nám biblické príbehy. Hovoril nám, že Boh miluje všetkých ľudí. Tam som si prvýkrát položil otázku, možno sa Boh o mňa zaujíma, možno sa zaujíma aj o moju rodinu. Možno sa chce dotknúť mňa a mojej rodiny a zmeniť ma. Prvýkrát som pocítil lásku, ten pocit bol neopísateľný. Pastor sa modlil z pódia za študentov. Potom zišiel z pódia a modlil sa za prítomných. V tom momente som si povedal, že teraz sa ma Ježiš dotkne. Osloví ma, akceptuje ma a ukáže mi, čo je láska. Pastor sa modlil za všetkých rad za radom. Keď však prišiel rad na mňa, obišiel ma. Ani sa ma nedotkol, nepoložil na mňa ruky. Nič mi ani nepovedal. Ako jediného ma obišiel. Vtedy som si povedal, že ani otec ma nemiluje, ani Ježiš ma nemiluje. Ježišovi nevadí, že môj otec bije mamu, že chodím spať hladný. Povedal som si, že tento pastor, ktorý ohlasuje Ježiša je presne ako môj otec. Domov som sa vrátil smutný, prehliadnutý a zlomený.
O týždeň na to som sa hral na ihrisku. Zrazu vedľa mňa spadol okultný voodoo náhrdelník. Bol to náhrdelník 7 farieb, 7 síl temnej strany. Skrze tento náhrdelník som bol zmocnený čítať a vykladať tarotové karty. Jedna čarodejnica, ktorá vykladala tarotové karty, videla moje schopnosti a povedala mojim rodičom, že buď ma zasvätia satanovi alebo na nás uvalí kliatbu slepoty. Keď som mal 10 rokov, moji rodičia súhlasí s úplným zasvätením satanovi. Pri ceremónii sa zjavil diabol a potvrdil moje zasvätenie voči nemu. Obdaroval ma 5 démonickymi mocnostiami. Povedal, že toto budú moji strážni anjeli, ktorí budú sprevádzať môj život.
Bol som pohltený mocou temna a nadprirodzenými darmi, ktoré mi táto temná strana poskytovala.
V otcovej izbe som sa spolu s ním zúčastňoval uctievania satana a cítil som jeho prítomnosť v miestnosti.
Od siedmej hodiny večer do piatej hodiny ráno, sme navštevovali čarodejnicke omše. Bol som trénovaný najlepšími čarodejníkmi, aby som sa stal generálom satanovej cirkvi. Démonicka cirkev je dnes organizovanejšia než cirkev nasledovníkov Ježiša Krista. Učili ma komunikovať s mocnostiami, autoritami temného duchovného sveta. Museli ste si zaslúžiť právo hovoriť priamo s diablom. Bol som prítomný aj na obetách satanovi. Boli tam sadisticky usmrcované ľudské obete v jeho mene. Boli mi zjavované tajomstvá temnej strany. Uzatváral som s diablom nové a nové zmluvy, ktoré mi umožňovali opúšťať svoje telo a astrálne cestovať s cieľom vyslovovať kliatby na ľudí, teritória a krajiny. Preklínal som ľudí v satanovom mene duchom prostitúcie, duchom závislosti na drogách, duchom homosexuality, duchom vraždy či duchom samovraždy. Chodil som do nemocníc a preklínal ľudí na jednotke intenzívnej starostlivosti, aby umreli a stretli sa s diablom. Bolo to neuveriteľné, ale dialo sa to. Začal som vykonávať zvieracie obety, rituálne som pil zvieraciu krv. Zároveň som sa rezal a pil aj vlastnú  krv. Podstupoval som rôzne rituály zasvätenia satanovi. Učil som sa komunikovať s démonmi. Neustále som sa v tom zdokonaloval. Zúčastnil som sa všetkých známych okultných zasvätení. Rozhodol som sa stať najväčším uctievačom satana v New Yorku. Rozhodol som sa prijať satana za môjho otca a oslovovať ho ocko. Môj pozemský otec bol v tom čase zabitý  v nočnom klube výstrelom do tváre. Satan mi povedal, že si ho povolal k sebe a povoláva ma byť jeho synom. Tak som sa modlil a tak som prijal satana ako náhradu za svojho otca. Rokmi som sa zdokonaloval a hovoril som s diabol z tváre do tváre. Dával mi konkrétne úlohy. Chodil som na diskotéky a do nočných klubov, kde som verboval ľudí na temnú stranu. Diabol mi zatiaľ zjavoval životné tajomstvá a príbehy ľudí s ktorými som sa stretával. Ohúroval som ľudí, ktorých som videl prvýkrát. Hovoril som im, čo sa im stalo a stane v ich živote. Ľudia boli šokovaní. Nechápali odkiaľ viem ich tajomstvá a ako sa napĺňajú moje veštby. Získaval som takto na diablovu stranu vplyvných doktorov, sudcov, primátorov, policajných dôstojníkov a aj dnes svetoznámych spevákov a hudobníkov. Na Halloween sme mali s mojou ženou svadbu. Moja žena bola čarodejníčka, ja som bol čarodejník. Ľudia sa báli prísť na svadbu. Nikto z pozvaných neprišiel. Na našu svadbu prišli ale démoni.
Keď sa nám narodila dcéra, postupne som ju trénoval, aby sa stala čarodejníčkou, ktorá bude slúžiť Satanovi. Ľudia za mnou chodili, keď sa chceli zbaviť svojich nepriateľov. Za peniaze som vyslovoval kliatby a vysluhoval rituály s cieľom usmrtenia týchto ľudí. Za smrti druhých ľudí mi veľa platili. Keď mi zaplatili, po mojej kliatbe bol do 30 dní mŕtvy každý človek, ktorého som preklial. Bolo mi jedno o koho ide, či je slávny, má postavenie alebo moc. Do 30 dní bolo zo zvláštnych okolností po nich. Ľudia sa má báli, aj vplyvní ľudia. Všetci ma volali diablov syn. Vedel som rituálne vkladať kliatby na ľudí. Ľudia po mojich kliatbách prichádzali o rozum. Ak som ich preklial chorobou, zrazu z nenazdania ochoreli. Ak som ich preklial leprou, dostali lepru. Ak som ich preklial rakovinou, dostali rakovinu. Preklínal som ženy, aby potratili deti. Prichádzali chorí ľudia, ktorí mali ísť na operáciu a Satan zabezpečil, aby zmizol ich dôvod operácie. Po mojich kliatbách a okultných rituálov ľudia páchali samovraždy. Ľudia za to veľmi ochotne platili. Uvrhával som generačné kliatby na celé rodiny. Celé noci som sa modlil k satanovi, aby vypočul moje požiadavky a oni boli naplnené. Duchovný svet je skutočnejší ako ten, ktorý vidíme vlastnými očami.
Jedného dňa prišla za mnou suseda. Povedala mi, že jej manžel sa zaľúbil do inej ženy a že chce zabiť túto ženu. Pýtala sa ma, koľko to bude stáť, keď si u mňa objedná jej smrť. Povedal som jej, že sa porozprávam so svojím otcom a o niekoľko dní jej dám odpoveď. Po pár dňoch prišla. Povedal som jej, aby kúpili 22 čiernych sviec a aby zohnala fotku jej ženy. To bude dosť na vykonanie voodoo rituálu za účelom usmrtenia tejto ženy do 22 dní. A že si za to zoberiem 10 000$. Keďže bola moja dobrá suseda, dal som jej zľavu. Platila len 7000$. Suseda bola šťastná, že som jej ponúkol dobrú cenu. Ako odchádzala povedala, že tá žena, ktorú chce usmrtiť je kresťanka. Na to som jej povedal, že ak je kresťanka tú rad zabijem zadarmo a nezoberiem žiadne peniaze. Vykonal som voodoo rituál ako som mal vo zvyku. 22 dní prešlo a tá žena nezomrela. Prešiel mesiac a tá žena nezomierala. Povedala som si, že, čo sa deje. Zopakoval som rituály, zvolal som démonov, zväčšil som okultnú silu s cieľom usmrtiť túto ženu. Pri tomto zosilnenom rituály ľudia bežne zomrú nasledujúci deň. V prípade tejto ženy sa však nič nestalo. V noci sa mi zjavil diabol a povedal mi, že musím zrušiť plán usmrtenia tejto ženy. Pobúrenim som sa spýtal satana, čo sa deje. Veď ja som predsa tvoj služobník. Ak nezabijeme túto ženu, ako to bude vyzerať. Veď bude spochybnená naša moc. Satan mi povedal, že Boh mu povedal, aby ju nechal tak. Nemám sa jej dotýkať. Bol som veľmi nahnevaný. Povedal som satanovi, aby sme tomu dali ešte jeden týždeň. Satan mi odpovedal, že mu Boh, ktorému slúžiť povedal, aby sa jej nedotýkal. Bol som z objavenej bezmocnosti hotový. V tom čase evanjelista Nicky Cruz začal s mojimi susedmi organizovať chvály a modlitebné zhromaždenia. Chodil som na ich stretnutia s cieľom vyslovovania kliatby. Zistil som, že keď chválili Boha, celú miestnosť naplnil nepreniknutelný oheň, ktorý ich chránil, aby ich kliatba nemohla zasiahnuť. Vždy keď som sa usiloval poslať na nich démonicke sily, bol som zadržaný. Znova som nechápal. Odišiel som s tým, že prvé kolo bitky vyhrali, ale vrátim sa tam naspäť do boja. Zistil som, že viem napadnúť len tých ľudí a kresťanov, ktorý nemali osobný vzťah s Ježišom Kristom a žili mimo Jeho vôle. Takýchto ľudí a skupiny ľudí som vedel zlomiť kliatbami a zaplieniť ich vzťahy démonmi, takže v ich životoch sa začalo všetko rozkladať. Kresťania, ktorí žili svoju vieru len papierovo boli pre mňa rovnakým terčom ako ostatní ľudia.
Prišiel moment, keď som si chcel po rokoch služby satanovi, zobrať sabatický rok oddychu. Satan mi povedal, že ma zbaví zraku a tak budem oddychovať, že keď chcem rok, kedy mu nebudem slúžiť. Satan mi zobral zrak a ja som bol rok slepý. Takto mi ukázal, že ma vlastní. Ak len raz povieš satanovi, že mu chceš slúžiť, pôjde po tebe. Pôjde po tvojej rodine, po tvojich blízkych. Bude rozsievať všade smrť, bude vyžadovať, aby si navždy bol jeho otrokom. Po roku ma Satan oslobodil od slepoty. Tak sa skončil môj sabatický rok.
Jeden večer, keď som sa vrátil z nočného klubu, som vo svojej izbe sedel a pozeral film. Zrazu z opačnej izby som započul hlas, ktorý hovoril: „Synu, čoskoro k tebe prídem. Spýtam sa ťa, čo chceš so svojím životom urobiť.” Ten som nepoznal. Hlas diabla bol totiž úplný iný. Hlas diabla, ktorý zvykol hovoriť k môjmu svedomiu som poznal dôverne. Tento nový hlas bol úplne iný. Zrazu som videl víziu oblohy, kde boli bežiaci ľudia smerom k ohňu. Krátko po jej zhliadnutí som zaspal. Počas spánku som mal veľmi živý sen. V tom sne som išiel veľmi rýchlym vlakom. Takú rýchlosť som si dovtedy nevedel ani predstaviť. Ten vlak ma doviedol do pekla. Keď som tam dorazil a vystúpil z vlaku, otvorili sa dvere a zaliala ma horúčosť. Videl som ľudí z vlaku bez tváre ako boli plní strachu. To miesto bolo plné strachu, pochádzajúceho z vedomia, že z tohto miesta už nikdy neodídu. V tom momente som si povedal, že ja tu nechcem zomrieť. Ja som nenarodil, aby som bol večne v pekle. Zúfalo som sa snažil nájsť tunel alebo dvere, ktorými by som mohol z toho miesta uniknúť. Nenachádzal som tam však žiaden východ. Čím hlbšie som tými tunelmi šiel, tým viac som vnímal všade okolo seba utrpenia a strach. Nebol som schopný tú atmosféru ovládať. Počul som všade naokolo výkriky a vnímal som nepríjemný zápach. V jednom tuneli sa zrazu predomnou zjavil diabol. Začal ku mne hovoriť: „Ja som bol tvojím otcom, ja som ťa chránil, požehnal som ťa veľkým majetkom, ženami, na tvoj príhovor som zabíjal ľudí, dal som ti nadprirodzené schopnosti. Dal som ti meno v kráľovstve temna. Ľudia, ktorí išli proti tebe, tých som zničil, pretože som vedel, že budeš

mojím nástrojom na šírenie kráľovstva na svete. Po tomto všetko ma chceš teraz opustiť?” Prehovoril ku mne v démonickom jazyku. Ja som mu tiež odpovedal v démonickom jazyku. Povedal som mu, že ho neopúšťam. Že som len zmätený, čo sa deje. Povedal, že on vie, čo sa deje, že ho opustím a prezradím jeho stratégiu. Budem všade rozprávať o tom ako koná v duchom svete. Že ma učil veci, ktoré nikoho iného neučil. Zveril mi úlohy k šíreniu jeho kráľovstva, pretože ma chcel použiť k veľkým veciam. Ako to hovoril, chcel ma objať a tým objatím zahubiť. Ako otváral náruč k objatiu, zrazu sa v pekle objavil svietiaci kríž Ježiša Krista. Zobral som tento kríž a položil na satana. On nehybne padol na zem, nemohol sa hýbať. Nemohol urobiť nič. Na to som začal utekať do iných hlbín tunelov s nádejou, že tam bude otvor, ktorým budem môcť ujsť z pekla. Takýto únikový otvor tam však nikde nebol. Bola tam len beznádej, strach a zúfalstvo. Bola tam opačná atmosféra toho, čo na zemi nazývame pokoj, radosť, život a svetlo. Ako som hladal, zjavil sa mi diabol a povedal mi: „Poznačil som ťa mojimi znakmi, vlastním ťa. Si mojím výhradným vlastníctvom a preto buď budeš žiť pre mňa alebo zomrieš.” Ako sa druhýkrát ku mne sklonil, aby ma smrtonostne objal, znovu sa zjavil kríž Ježiša Krista. Položil som si otázku, že čo je to za lásku, ktorá zostúpi do pekla k takému hriešnikovi ako som ja, aby ma zachránila. Že na mňa zjaví milosť a milosrdenstvo v pekle. Bol som arogantným mužom, ktorý si zaslúžil peklo. V tom momente sa mi zjavil Ježiš Kristus. Povedal mi, že ma miluje nepredstaviteľnou láskou a má pre mňa plán. V tom som sa zobudil a môj duch sa vrátil naspäť do môjho tela.

Padol som na kolená a začal som robiť pokánie zo všetkého zla, ktoré som v živote spáchal. Fyzicky som sa zbavoval všetkého, čo malo súvis s čarodejníctvom. Diablovi služobníci z Miami a Kubi ma mali za úlohu zabiť, pretože som vedel príliš veľa tajomstiev o kráľovstve temna a už som nebol jedným z nich. Snažili sa ma zabiť fyzicky, ale aj prostredníctvom kliatieb. Zažíval som veľmi ťažké obdobie. Bol som sužovaný démonmi. Triasol som sa a učil ako mám žiť nový život. Nevedel som sa modliť, iba som hovoril, nech mi Ježiš pomôže. Začal som sa stretávať s kresťanmi, ktorí ma učili modliť, čítať a žiť podľa Božieho Slova. Títo kresťania spolu so mnou bojovali o môj život na modlitbách. V jeden deň som sa ocitol na modlitebno-chválovom zhromaždení. Chválil som Boha a pýtal sa ho, prečo sa mi toto všetko v živote stalo. Ježiš povedal, že chcel vidieť ako veľmi ho budem milovať. Od tohto momentu som už nebol týraný diablom. Od Ježiša som prijal zmocnenie stať sa Jeho evanjelistom. Ježiš sa stal najdôležitejšou osobou v mojom živote. On je môj začiatok aj koniec. On zomrel za všetko, za čary, zlomyselnosť, všetko to, čo som spáchal. Nič z toho, čo som v minulosti urobil, ma dnes vďaka Jeho milosti nemôže oddeliť od Jeho zachráňujúcej a odpúšťajucej lásky. Už 15 rokov slúžim Ježišovi Kristovi a ohlasujem slávu Jeho mena po svete. Jeho meno je mojím štítom pred každou kliatbou. Tak ako som v minulosti preklínal, tak v Jeho mene žehnám. Modlím sa a žehnám jednotlivcov. Modlím sa za cirkev na celom svete. Prijal som znamenie Ježišovej lásky do svojho srdca. Bol som prekliaty diablom a dnes som skrze Ježiša Krista požehnaný. Mojím otcom sa stal Boh Otec, ktorý vládne vesmíru. Dnes viem, že Boh Otec ma miluje nepochopiteľnou a bezpodmienečnou láskou. Moje dcéra tak isto prijala Ježiša za svojho Pána a Spasiteľa a kráča v láske za Bohom Otcom. Verím, že moju dcéru si Boh použije na šírenie Božieho kráľovstva na zemi. Dokiaľ dýcham, túžim rásť v láske a službe na slávu Boha Otca. Pozývam Vás, aby ste sa stali požehnaním pre svoju rodinu. Žehnajte svojím susedom v svojej komunite. Žehnajte svojmu národu a ľuďom na celom svete. Ak milujeme Ježiša a plníme Jeho vôľu, žiadna kliatba temnej strany nám neublíži. Žehnajme spoločne v Ježišovom mene a staňme sa požehnaním pre svet. Amen.

Uctievanie diabla cez death-metalovú hudbu – Peter Varga

Uctievanie diabla cez death-metalovú hudbu – Peter Varga

Volám sa Peter Varga. V minulosti som bol satanista a žil pre death – metalovú hudbu. Ale dnes som slúžiacim kresťanom. Poviem Vám, čo ma viedlo k rozhodnutiu zmeny životného štýlu.

Satanizmus je od kresťanstva veľmi ďaleko. Samotné Božie Slovo opisuje túto zmenu krásnymi obrazmi; z tmy do svetla, zo smrti do života. Myslím si, že práve tieto opisy najlepšie vystihujú to, čo sa mne stalo.

Mojím zamestnaním je učiteľstvo. Učím na základnej umeleckej škole. Súčasne som študentom vysokej školy muzických umení, študujem kontrabas. K hudbe mám veľmi blízko. Je to úžasný prostriedok a Boží dar. Som rad, že ho môžem študovať a venovať sa mu. Súčasťou môjho svedectva je, že Pán si použil hudbu.

Hudba bola súčasťou aj môjho minulého života. Aktívne som sa venoval death – metalovej hudbe, ktorá je častokrát spájaná so satanizmom. Už ako deväť ročný som objavil gitaru a začal som chodiť na gitarové kurzy. Oslovila ma nahrávka thrashmetalovej kapely Krestor. Mala také španielkové intro.

Ako som rástol, už počas základnej školy som sa prirodzene dostal k tvrdším odvarom metalovej hudby. Až som skončil vyslovene pri satanistickej hudbe, kapely Dezider a Sinister.

Je viacero typov ľudí; ľudia, ktorí sa hlásia sa k satanizmu a ľudia, ktorí vyzerajú ako satanisti a my by sme ich opísali ako satanisti. Podstatou ich filozofie je život človeka v prirodzenej rovnováhe prírody a ľudskej spoločnosti. Tento smer sa stavia proti filozofii či náboženstvu. Charakteristikou je vzbura. Je to individuálne pre každého človeka spolok. To, čo ich spája je antikristovstvo, čiže odmietanie Ježiša Krista a Jeho diela.

Biblia hovorí o postave satana, že bol anjel, ktorý sa tak povýšil, že chcel byť ako Boh a tak bol zvrhnutý. V Izaiášovi sa píše, že budeš zahrnutý aj so svojimi harfami. Myslím, že aj tam hrala hudba svoju rolu. Hovorí sa, že satan bol prvý „worship leader”. Satan odmietol svoje prvotné postavenie, ktoré mu dal Boh a bolo to veľmi vysoké postavenie. Chcel pozornosť a uctievania obrátiť na seba. Toto hrozí každému človeku. Nezávisle na tom, čo robí, keď stredobodom úcty sa stane človek. V satanizme ide o to, aby v centre bol odstránený Pán Ježiš.

Ako som spomenul, hudba sa stala prostriedkom cesty k satanizmu. Oslovil ma ten tvrdý štýl. Bol proti konvenciam vtedajšej doby. Je to štýl, ktorý stále ide proti niečomu. Je príťažlivý práve tou svojou zburou, že je iný. V človeku pôsobí pocit nadradenosti, že máš právo odsúdiť, niekym byť a nad niekoho sa povyšovať. Začal som hľadať iné odvary tejto hudby. Satan mi ich dokonca doniesol cez iných ľudí. Dostal som sa do poviazanosti práve cez texty kapely. Napríklad skladba Stairway to heaven alebo dokonca jedna skladba od Freddieho Mercuryho má šifru. Skrze špeciálnu mechaniku, kedy sa to pustí odzadu, nájdu sa tam odkazy. Ja som však mal dočinenia s otvoreným satamizmom. Keď som si piesne spieval a opakoval, vedel som o čom spievam, keďže som sa skrze to naučil veľmi rýchlo po anglicky. Boli to skôr modlitby k satanovi a odovzdávanie. Bolo to vyznávanie, komu patrím a že idem do pekla.

Nemali sme ani satanistické spoločenstvo. Mal som starších priateľov, ktorí mali väčší prístup k nahrávkam a mali viacej peňazí.
Stredobodom nebol satanizmus, ale vymieňanie metalovej hudby na kazetách a neskôr na CDčkach. Ani sme sa nerozprávali o satanovi. Len sme spoločne išli v zbure proti všetkému a každému. Zbura bola základná charakteristika satana, ktorú priniesol ku mne a páčila sa mi.

Viedol som dvojaký život. Navonok ma ľudia vnímali ako slušného človeka, žiaka, ktorému sa darilo vo všetkom. Popri škole som robil kickbox, chodil na gitaru, veľmi dobre mi išla aj angličtina. Mal som veľa priateľov, čiže si myslím, že satanizmus sa neprejavoval navonok, ako niečo deštruktívne. Skôr to bola tá vnútorná stránka. Už len v súvislosti so samotnou hudbou, celkové poňatie prečo hrám na gitare. Môj motív bol zlý od začiatku. Chcel som svetu ukázať, že som niečím viac a že oni sú nič. Človek chce stáť na pódiu a niečo odovzdávať ľuďom, ale tie motívy boli zlé, od zlého. Prejavovalo sa to v mojich vzťahoch, ale tiež akoby zvnútra. Tak ako som dokázal byť zvonka milý chlapec, zvnútra som mal v sebe nenávisť. Prial som si smrť niektorých ľudí vo svojom okolí. Približne v roku 1992 či 1994, keď zomrel Kurt Cobain. Bol to spevák kapely Nirvana, ktorý spáchal samovraždu. Mnohí jeho nasledovníci to po ňom opakovali. Ja som sa navonok tomu smial, akí sú to slabí ľudia. Že nasledujú idola, ktorý takto nezvládol svoj život. Lenže prišlo to aj ku mne zvnútra. Prečo by som to aj ja nespravil. Či chcem ísť na strednú školu alebo to teraz ukončíme. Mal som takéto hlasy. Naozaj satan je klamár a ja som nevedel komu mám pripísať tieto hlasy. Nevedel som sa ním brániť. Bolo to vnútorné vnímanie, ako taká myšlienka. Ako neznovuzrodený človek som nemal schopnosť to rozoznať. Myslím si, že moje okolie moje vnútro nevnímalo. Dokonale som ho skrýval. Navonok som síce nosil čierne tričká s rôznymi krvavým motívmi, obrátený kríž, pentagram či dlhé vlasy počas strednej školy. Boli to také znaky človeka, ktorý má niečo so satanizmom. Avšak myslím si, že ma ľudia nebrali vážne. Občas boli pokusy od mojich rodičov ako zlikvidovať moju zbierku kaziet. Videli, že je to niečo nezdravé, ale nevedeli ma poučiť a vysvetliť, čo je na tom zlé. Ja som si to podržal, že nikto v mojom živote mi to nezakáže.

Po strednej škole, ktorá bola elektro – technicky zameraná, som sa rozhodol pokračoval v hudbe a štúdiu hudby. Prirodzene som sa dostal ku kontrabasu skrze ľudových súborov a ZUŠ. Začal som na súkromnom konzervatóriu, kde som zistil, že diaľkovým spôsobom to ďaleko nedosiahnem. Stretol som tam veľmi vzácneho človeka, kontrabasistu prof. Jána Grigovského. On ma navygoval na cirkevné konzervatórium. Moja prvá reakcia bola negatívna, že ja neverím v Boha a na cirkevné konzervatórium nepôjdem. Toto som aj doma povedal. Tento profesor ma dlho presviedčal a nakoniec som mu dal za pravdu, že tento spôsob štúdia nestojí za veľa. Ale musel som si overiť, či ma náboženské veci nebudú ohrozovať. Či nebudem povinný sa modliť a zúčastňovať sa niečoho. Kontaktoval som budúceho spolužiaka, ktorý ma ubezpečil, že nič také mi nehrozí. Že raz do týždňa bude náboženstvo, možno raz do mesiaca nejaká omša. Ja som sa upokojil, rodičia boli ale nepokojní, pretože si mysleli, že také prostredie bude pre mňa konflikté. Môj profesor bol natoľko láskavý, že zakročil a rodičom ozrejmil, čo je podstatné.

Vtedy sa kresťanstvo, ktoré sa pohybovalo v mojom okolí, ani nedalo nazývať kresťanstvom. Ako malé dieťa som nebol vychovávaný v kresťanskom prostredí. Širšie okolie praktizivalo rímsky katolicizmus. Boli tam nejaké snahy pokrstiť ma a nejako priviesť do cirkvi. Motiváciou boli bicykle či magnetofóny. Už ako desať ročnému mi to bolo smiešne a aj doteraz je. Nikdy som nestretol človeka, ktorý by mi zdôvodnil svoju vieru, ktorý by mi povedal, kto je Boh a čo je modlitba. Alebo povedal niečo, čo by som potreboval počuť. Môj obraz o náboženstve bolo ako zachovávanie tradície. Niečo, čo robí babka či mama, budem robiť aj ja. Mne to prišlo smiešne. Aj proti tomuto som sa búril, vysmieval tomu a smial som sa ľuďom. S takým skutočným kresťanstvom som sa stretol možno v dvoch až droch ľuďoch na konzervatóriu. Zaujali ma tým, že mali o mňa záujem a o svojom Bohu konkrétne hovorili. Nemali problém zaspievať chválu. Keď som počul takúto pieseň, vnímal som, že ten človek vie, čo spieva. Týmto ľuďom som začal dôverovať, že tá ich viera je skutočná. Priznám sa, že väčšinou na konzervatóriu som im neveril a mal za pokrytcov. Pozoroval som tých ľudí. Keď chodia na bohoslužby a ja som s nimi stále v styku, ale stále sú rovnakí. Toto ma odrádzalo. Dokonca som chodil do kaplnky hádať sa s Bohom, že akých veriacich ma. Toto boli asi moje prvé modlitby.

2 vety mi zmenili život. Tieto vety mi povedal klarinetista Miro, ktorého som stretol raz na jednom internáte. Videl som, že číta nejakú knihu a tak ma zaujímalo akú. Zrejme ma nejako odhadol. Povedal, že číta kresťanskú knihu. Povedal mi dve vety; Jedine Ježiš. Bez Neho si stratený. Boli to vety, ktoré mi nikto nepovedal a potreboval som ich počuť. Tento človek nemienil so mnou diskutovať, hádať sa. (o stvorení, o evolúcií, o správnosti cirkvi…) On my len povedal, že ma zachráni Ježiš a bez Neho som stratený. Povedal mi pravdu, lebo bol som stratený.
Moje hľadanie Boha nebolo až také aktívne. Bol som nejako načatý týmito vetami, Duch Boží už asi pôsobil. Tohto človeka mi ešte raz poslal do cesty. Keď som kráčal po ulici s kontrabasom, dobehol ma a do ruky mi strčil kresťanskú knižku, že si ju mám prečítať. Tak som to od neho prijal. Pri ceste vlakom som si ju prečítal. Bolo to svedectvo bývalého narkomana. Keď som čítal, že takýto človek sa môže zmeniť, že dokáže všetko zanechať, oslovilo ma to. Zásadne bolo to, že tam boli spomenutí kresťania, ktorí sa modlili vlastnými slovami. Ich modlitby boli vypočuté, dostali odpoveď. Bol to pre mňa šok. Nikto mi takéto kresťanstvo neukázal ani neprezentoval. Nikto mi nepovedal, že modlitba je rozhovor s Bohom, že sa s Bohom môžem rozprávať ako s kamarátom a na modlitbu je aj odpoveď. Teraz som videl nový svet.

Osobný vzťah som nadviazal 10.1.2003. Pamätám si to veľmi dobre. Predchádzalo tomu asi dvojmesačné prázdno. Veľkú úlohu zohral opäť môj profesor, ktorý mi povedal pravdu o mne. Povedal mi, že moje ruky síce fungujú, ale moja duša nemá nič. Moja duša nemá, čo povedať, moja celá hudba je jedna veľká čiernota. Toto boli slová porážky, ale súčasne aj slová pravdy, ktorá má zachránila. Akonáhle mi to povedal, vedel som, že hovorí pravdu. Priznal som sa mu, prečo hrám a prečo práve kontrabas. Dôvod bol taký, že je to najodpornejší nástroj, že to robím kvôli zbure voči ostatným. Priznal som, že nemám čo dokázať a povedať. Že na to nemám. Moje dlhoročné snaženie tu skončilo. Bola to veľká porážka. V tej chvíli mi napadlo len jedno, ak mi viera pomôže, som ochotný. Povedal som si, že ak ma viera z tohto vytrhne, tak dobre. Ale čo s tým. Zúčastnil som sa jedného koncertu v jednom modernom kostole. Mal som tam veľa času na premýšľanie. Tam som asi prvýkrát intelektuálne povedal Bohu áno, že verím. Nič sa ale nestalo. Naďalej som bol taký prázdny. Zúfalstvo bolo stále väčšie. Raz ma stretla jedna priateľka Petra, ktorá videla, že sa niečo so mnou deje. Povedal som jej, že sa niečo deje, že mi niečo chýba. Nevedel som ani ja ani ona, čo to je. Moje hľadanie pokračovalo tajnou návštevou omše u nás doma. Rovnako som z nej odišiel prázdny a zúfalý. Už som bol v štádiu, že Boha chcem, ale nevedel som, čo mám robiť.

Takým zlomom bol práve 10.1., ktorý som spomínal. Božím riadením sa na hodinu náboženstva dostali dvaja slúžiaci bratia, Pavle Cekov a Alexander Bárkoci. Boli nám predstavení v úlohe exorcistov. Smial som sa z toho, že takýto ľudia prídu. Prišli do triedy ľudia, nevedel som, že sú to práve oni. Začal som mať strach, bol som konfrontovaný Božou mocou, ktorá prišla s nimi. Vedel som, že sa tu niečo bude diať. Podali si s každým ruky. Začali prednášku o okultizme. Išli rad za radom v Bibli, od stvorenia, kto je Boh, satan, démoni, človek, úloha stvorenia a podobne. Veľmi krásne to podali. Na všetko mali citáciu z Biblie. Predovšetkým z nich išlo silné svedectvo, že v to, čo veria skutočne žijú a robia. Toto stretnutie trvalo asi 2 vyučovanie hodiny. Na konci bola možnosť ostať a rozprávať sa s nimi. Počas prednášky títo ľudia konfrontovali úplne všetko to, čo som robil. Bol som dokonale usvedčený.

Môj satanizmus nespočíval len v hudbe, ale spočínal v ezoterických praktikách. Bol som liečený reiky, navštevoval som vešticu, ktorá používala numerológiu. Bola schopná napísať niekoľko strán na moju budúcnosť, osud. Bola schopná rozpoznať v mojej duši skutok, ale nevedela mi dať žiadny liek. Liečila ma tzv. bachovými kvietkami. Opäť okultný spôsob zmiešaný s homeopatickým riedením. Dodávala rôzne energie do týchto roztokov, čoho som bol svedkom. Vnímal som, že ako praktiky fungujú. Ako kresťan ich nepopieram, ale chcem poukázať, že pôvod nie je v Bohu, nie je čistý. Súčasne som čítal všetky knihy, ktoré sme mali doma. Boli o živote, o smrti, o reinkarnácii, o komunikáci s mŕtvymi či o pyramídach. Všetko mi ukazovalo tajomstvá života a ja som to prijímal. V hlave som si vytváral vlastný svetonázor. Súčasne som počúval satanistickú hudbu a vyznával, že patrím satanovi.

Všetko, čo som mal, tak toho sa tí dvaja dotkli. Nemal som žiadny protiargument. Keď sa pustili do metalovej hudby, mal som chuť povedať, že je to len hudba. Ale hovorili pravdu, že je to poviazanie. Že máme s tým skončiť a čo za tým je. Ako skončili prednášky, bol som prvý, ktorý niečo povedal a priznal sa. Že to o čom ste hovorili robím, ale verím, že potrebujem pomoc. Títo ľudia ma neodmietli, nehnevali sa. Bol som až v takom uvedčení, že mi bolo jedno, že spolužiačky aj rehoľná sestra, ktorá nás viedla zmenia na mňa názor. Pokladali ma za slušného študenta, ktorý otvorene nechce problémy. Ktorý sa vyhýba náboženstvu, no napriek tomu je tolerantný. Nakoniec som sa priznal so všetkým, vedel som, že tu je záchrana. Títo ľudia prišli za mnou, položili na mňa ruky a modlili sa vlastnými slovami za moje oslobodenie. Avšak po chvíli sa prejavila moja poviazanosť. Nevedel som rozprávať. Viedli ma, aby som po nich opakoval nejaké vyznania. Bol som úplne zablokovaný, nedokázal som rozprávať. Vnútri sa niečo vo mne vzbúrilo, nebol to len strach. Bolo to niečo zvláštne. Keď som sa vykoktal a povedal, že nedokážem rozpravať, povedali, že ostatnú aj do večera. Že oni to tu vybojujú. Tak som sa upokojil. Vedel som, že som v dobrých rukách. Títo ľudia začali konfrontovať démonicke sily vo mne. Vyzvali, aby sa démoni predstavili, aby povedali svoje meno. Okamžite mi prišlo na rozum meno Legión. Ale zaprel som to, lebo som počúval kapelu s tým názvom. Myslel som si, že je to hlúposť, niečo nepodstatné. Až neskôr, keď som čítal evanjelium, tak som pochopil, že Pán Ježiš vyhnal legióna. To znamená, že ich bolo mnoho. Oni pokračovali a ďalej vyhnali démonov, ktorí boli vo mne.

Prišlo veľké oslobodenie. Cítil som to fyzicky, duševne aj duchovne. Zrazu som vedel voľne dýchať. Najúžasnejšie bolo, že mi Boh dal vedieť, že mi odpustil hriechy. Ja som nepočul evanjelium, nevedel som ako je to s Ježišom skutočne. Boh mi zjavil, že všetko, čo som robil je prikryté, je mi odpustené a že ma miluje. Nikto mi to nezvestoval, nepovedal. Zrazu som mal toto vedomie. Plakal som ako malé dieťa. Verím, že tam som sa znovuzrodil. Bolo to ako keď sa dieťa narodí a prijíme dych života od Boha.
Potom ma títo bratia viedli k modlitbe, aby som naozaj vyznal a prosil, aby sa Ježiš stal mojím Pánom.

Hlavnou zmenou bolo, že som mal vedomie, že Pán Ježiš je mojím Pánom. Že nie som sám, On vedie môj život. Bolo to niečo nové. Zmena, ktorá sa prejavila rýchlo bola v rámci hudby. Dva týždne po svojom obrátení som mal interný koncert. Keď sa tam dostavila hudba a duša, profesori boli nadšení a šokovaní. Aj ja som si uvedomil pri hraní, že už niečo hovorím, už tam niečo je. Prijímam to ako dar od Boha. Profesori síce hovorili, že som sa polepšil, ale myslím si, že toto nejde len tak docieliť. Ďalej nastalo hľadanie spoločenstva. Zistil som, že títo muži pôsobia v Nových Zámkoch, kde som vyrástol. Toho jedného som navštívil. Práve tam bola kresťanská mládež. Postupne som sa pripojil a išiel do ich zboru. Videl som spoločenstvo kresťanov, kde bolo zdravé biblické vyučovanie. Boli tam jednoduché modlitby. Bolo tam praktikovanie tela, tela Kristovho. Neskôr som sa dal pokrstiť. Myslím si, že práve po krste prišli najväčšie zmeny. Vnímam to, akoby mi dal Boh čas na spoznávanie a zváženie toho, čo sa stalo. Biblia krst opisuje ako pochovanie starého človeka. Bol som poslušný a dal som sa pokrstiť. Zmeny prišli. Musel som sa rozísť s priateľkou, ktorá bola neveriacia, dokonca ona bola iniciátorom. Vnímali sme duchovné rozdiely. Musel som sa rozlúčiť aj s mojou zbierkou drahých kaziet. Uvedomil som si kto je Boh a aké veci má. To, čo som ja mal, bola sama špina. Dlho som neváhal. Spolu s pornografiou a veciami, ktoré ma ťahali od Boha, som dal do jedného veľkého vreca. Vyhodil som to do kontajnera. Očakával som, že Boh mi to vo viere nahradí. Boh sa zase dokázal a nahradil to vážnou hudbou, chválami či gospelom. Nebol som ničím ukrátený. Kresťanstvo nie je jedno veľké odriekanie, ale jedno veľké vyslobodenie. Boh nás privedie k veciam, ktoré majú skutočnú hodnotu.

Ďalšia zmena prišla, keď som mal veľký hlad po Božom Slove a chápaní Biblie. Tak som sa pustil do vážneho štúdia. Uvedomil som si rýchlo svoje povolanie, že mám kázať Božie Slovo, hovoriť svedectvo a zvestovať evanjelium. Boh si použil aj bratov a sestry, ktoré toto povolanie potvrdili. Ešte za čias môjho štúdia na konzervatóriu, som mohol s mojou sestrou založiť skupinku, aby sme mohli slúžiť hudobníkom.

Okultné praktiky, ktoré my nazývame okultizmus, ale ľudia, ktorí to praktizujú to tak nenazývaju. Okult znamená niečo zahalené, skryté a tajomné. To je príznačné pre tieto formy liečenia. Napríklad reiky spočíva v poprosení vesmírnej energie, ktorá má cez nás uzdravovať ľudí. Je za tým satanovo klamstvo. Nie človek slúži touto energiu, ale človek slúži tejto energie. Táto energia je zlá. Rozkladá vzťahy a rodiny. Mal som dočinenia s týmto uzdravením. Sám som to nerobil. Ale vnímal som veľkú silu, vnímal som teplo, bolo to príjemné. Tak ako podstata hriechu je, že je príťažlivý práve príjemný. Tak aj toto všetko malo spočiatku dobré charakteristiky. Jedna skupina žien, ktorá praktizovala reiky sa rozbila. Mimo jednej sa všetky rozviedli. Pochopili, že to má nejaký súvis.

Satan väčšinou prichádza ako anjel svetla. Nepríde ako obluda alebo strašidlo. Príde ako niekto zahalený. Skrze tie praktiky človek vypína svoje vedomie, rozum a rozlišovacie schopnosti. Tieto schopnosti nám dal Boh, aby sme sa vedeli brániť. Ak človek upadá do stavu zmeneného vedomia, kedy je schopný vnímať iné dimenzie alebo má stavy nemyslela, Vvedy sa otvárajú dvere démonickym silám. A môžu vstúpiť.

Satanove úmysly nám niesu skryté, ako hovorí apoštol Pavol. Mali by sme byť v tomto smelí a rázni voči biblickému pohľadu a odhaliť ho. Pán Ježiš, keď tu bol maril skutky diabla. To je tiež naše povolanie, odhaliť to. Kde je tma, je všetko v poriadku. Tam kde príde svetlo, nastáva konflikt. Našim darom je Božie Slovo, ktoré je tým svetlom. Vrhá svetlo aj na tieto praktiky a môžme ľuďom povedať pravdu. Pravda nás oslobodzuje. Základ týchto praktík je niečo tajomné. Je to otvorenie sa niečomu, čo nepoznáme. Čo je príjemné a má účel liečiť. Ovocie prichádza neskôr. Prichádza vo forme poviazanosti a zastretia mysle človeka. V rôznej úrovni a stupni sa človek môže stať posadnutý, trýznený týmito silami. Celý čas môže byť presvedčený, že slúži ľuďom na dobro.

Hlavným ťažiskom mojej služby je kázanie Božieho Slova a zvestovania evanjelia. Aj keď nie som kazateľ a nie som ordinovaný. Ale slúžim všade, kde mi tú možnosť dajú. Či už v zbore, na mládežníckých stretnutiach či na skupinkách. Pán mi posiela do cesty ľudí, ktorí sú v podobných poviazaniach v akých som bol. Či už majú rôzne kontakty s mŕtvymi, s duchmi, ktorý sa skrývajú za ich mŕtvych alebo rôzne okultné praktiky. Stretávam veľa takýchto ľudí. Pán je milostivý, keď môžem poslúžiť práve tým, čo hovorí Písmo o pozadí veštení. Za veštením je duch veštenia, ktorý apoštol Pavol vyhnal. Tento duch môže hovoriť pravdu, ako pri dievčine v Efeze. Tak aj démoni zjavovali pravdu, keď Ježiš vošiel do synagógy. Ale Božie Slovo nám zakazuje počúvať tieto zjavenia. Sám Ježiš ich okamžite umlčal, lebo nechcel aby sme ich počúvali. Skze toto biblické zjavenie môžem slúžiť ľuďom a povedať im, s čím majú dočinenia. Môžem sa za nich modliť. Došlo už neraz k oslobodeniu, kedy títo duchovia odišli, zjavenia prestali a ľudia spoznali Boha.

Okultizmus, veštenie a karty

Okultizmus, veštenie a karty

Dlhodobo som v sebe cítila prázdnotu. Ako dieťa, ktoré nevie, či A, či B. Ako dieťa, ktoré nevie, čo je správne. Nevnímala som žiadne životné postoje či hodnoty.

Počas detstva som chodila s babičkou do kostola. Veľmi sa mi tam páčilo. Absolvovala som u nej prvé sväté prijímanie a tam to aj skončilo. Ďalej som už vieru nepraktizovala. Počas tínedžerskeho veku som zažila viaceré lásky. Mala som aj takú dlhšie trvajúcu lásku. Vnútri som cítila, že niečo nie je v poriadku. Niečo mi chýbalo, ale nedokázala som to pomenovať. Vždy som cítila, že nedokážem rozlíšiť správnosť svojich vecí, čo by som mala robiť. Tento nepokoj vyústil do toho, že kamarátka mi povedala, že pozná chalana, ktorý by mi mohol vyveštiť a pomôcť. Veľmi sa mi to páčilo. Už na strednej škole som cítila, že ma priťahuje duchovno. Toto sa mi zdalo dobré a také tajomné. Išla som za tým chalanom. Veľmi ma to chytilo, lebo vedel veci z mojej minulosti, z môjho detstva. Nechápala som z kadiaľ to vie. Poznal aj moje choroby z detstva. Bolo to fascinujúce. Človeku to príde, že niekto mu chce pomôcť a záleží mu na vás. Bol to dobrý pocit. Ale potom sa tento kolotoč rozbehol. Keď som cítila nepokoj či nervozitu, musela som mu hneď volať. Už som sa nevedela hýbať a prestala som mať vlastné rozhodnutia. Tieto služby som využívala asi sedem rokov.

Čítala som veľa horoskopov.  Neustále som chcela všetko vedieť.  Cítila som obrovský strach z budúcnosti. Neskôr som si kúpila snár. Stalo sa to už takým kolotočom, z ktorého nešlo von. Kúpila som si aj rôzne karty či anjelské knihy. Navonok to vyzerá dobre. Keď som si ich čítala, boli tam rôzne modlitby ako sa spojiť s anjelmi. Vyzeralo to všetko pozitívne a dobre. Keď som sa snažila meditovať, stále tam bolo prázdno, akoby to nefungovalo. Začalo to viac a viac vchádzať do mojej mysle. Keď som išla do práce, nebola som schopná sa na ňu sústrediť. Začínalo ma to desiť a deprimovať. Keď som v ten večer išla z prácee, v aute pred domom začali byť moje myšlienky útočné a agresívne. Nedokázala som sa z toho dostať, bol to jeden veľký boj. Duševne ma to oslabovalo. Strácala som silu. Keď som prišla domov, ľahla som si a celú noc som sa držala mamy. Na druhý deň to pokračovalo. Tie myšlienky boli naďalej, nič sa nedialo.

Môj otec išiel za kaplánom. A tak kaplán prišiel za mnou. Veľmi sa mi páčil jeho prístup. Začal sa za mňa modliť. Takto sme sa spolu modlievali. Trvalo to dlho. Stalo sa mi to v septembri a až po Veľkej noci sme prišli do kostola. Tam som prvýkrát počula o milosrdenstve, že ktokoľvek príde za Ježišom, bude mu odpustené. Bolo to akoby pre mňa. Doma som sa začala modliť a začali sa diať veľmi dobré veci. Všetky veci sa hýbali, ale skrze ľudí. Boh to robil cez iných, staral sa po celý čas. Prišiel do mňa späť život. Prázdnota sa začalo napĺňať radosťou. Našla som skutočnú lásku, tú ktorú som dlho hľadala, skutočné prijatie. Boh mi aj teraz ukazoval veci, ktoré sú zranené a treba ich uzdraviť. Poukázal na nich. Verím, že On keď začne, všetko vykoná dokonca.

Je to niekto, kto stojí za vami, aj keď vám je zle. Keď sa dokážete úprimne otvoriť Bohu, On v momente koná. Mala som si s tým však problém. Nevedela som Mu dôverovať. Keď sa človek odovzdá Bohu a zverí mu všetko, funguje to neskutočne dobre. Človek, ktorý najhlbšiu vec nedokáže nikomu povedať, môže ju povedať Bohu. Cítite, že niekto vám povie, že je to v poriadku, je to dobré a neboj sa. Nedá sa to s ničím porovnať.