Dlhodobo som v sebe cítila prázdnotu. Ako dieťa, ktoré nevie, či A, či B. Ako dieťa, ktoré nevie, čo je správne. Nevnímala som žiadne životné postoje či hodnoty.
Počas detstva som chodila s babičkou do kostola. Veľmi sa mi tam páčilo. Absolvovala som u nej prvé sväté prijímanie a tam to aj skončilo. Ďalej som už vieru nepraktizovala. Počas tínedžerskeho veku som zažila viaceré lásky. Mala som aj takú dlhšie trvajúcu lásku. Vnútri som cítila, že niečo nie je v poriadku. Niečo mi chýbalo, ale nedokázala som to pomenovať. Vždy som cítila, že nedokážem rozlíšiť správnosť svojich vecí, čo by som mala robiť. Tento nepokoj vyústil do toho, že kamarátka mi povedala, že pozná chalana, ktorý by mi mohol vyveštiť a pomôcť. Veľmi sa mi to páčilo. Už na strednej škole som cítila, že ma priťahuje duchovno. Toto sa mi zdalo dobré a také tajomné. Išla som za tým chalanom. Veľmi ma to chytilo, lebo vedel veci z mojej minulosti, z môjho detstva. Nechápala som z kadiaľ to vie. Poznal aj moje choroby z detstva. Bolo to fascinujúce. Človeku to príde, že niekto mu chce pomôcť a záleží mu na vás. Bol to dobrý pocit. Ale potom sa tento kolotoč rozbehol. Keď som cítila nepokoj či nervozitu, musela som mu hneď volať. Už som sa nevedela hýbať a prestala som mať vlastné rozhodnutia. Tieto služby som využívala asi sedem rokov.
Čítala som veľa horoskopov. Neustále som chcela všetko vedieť. Cítila som obrovský strach z budúcnosti. Neskôr som si kúpila snár. Stalo sa to už takým kolotočom, z ktorého nešlo von. Kúpila som si aj rôzne karty či anjelské knihy. Navonok to vyzerá dobre. Keď som si ich čítala, boli tam rôzne modlitby ako sa spojiť s anjelmi. Vyzeralo to všetko pozitívne a dobre. Keď som sa snažila meditovať, stále tam bolo prázdno, akoby to nefungovalo. Začalo to viac a viac vchádzať do mojej mysle. Keď som išla do práce, nebola som schopná sa na ňu sústrediť. Začínalo ma to desiť a deprimovať. Keď som v ten večer išla z prácee, v aute pred domom začali byť moje myšlienky útočné a agresívne. Nedokázala som sa z toho dostať, bol to jeden veľký boj. Duševne ma to oslabovalo. Strácala som silu. Keď som prišla domov, ľahla som si a celú noc som sa držala mamy. Na druhý deň to pokračovalo. Tie myšlienky boli naďalej, nič sa nedialo.
Môj otec išiel za kaplánom. A tak kaplán prišiel za mnou. Veľmi sa mi páčil jeho prístup. Začal sa za mňa modliť. Takto sme sa spolu modlievali. Trvalo to dlho. Stalo sa mi to v septembri a až po Veľkej noci sme prišli do kostola. Tam som prvýkrát počula o milosrdenstve, že ktokoľvek príde za Ježišom, bude mu odpustené. Bolo to akoby pre mňa. Doma som sa začala modliť a začali sa diať veľmi dobré veci. Všetky veci sa hýbali, ale skrze ľudí. Boh to robil cez iných, staral sa po celý čas. Prišiel do mňa späť život. Prázdnota sa začalo napĺňať radosťou. Našla som skutočnú lásku, tú ktorú som dlho hľadala, skutočné prijatie. Boh mi aj teraz ukazoval veci, ktoré sú zranené a treba ich uzdraviť. Poukázal na nich. Verím, že On keď začne, všetko vykoná dokonca.
Je to niekto, kto stojí za vami, aj keď vám je zle. Keď sa dokážete úprimne otvoriť Bohu, On v momente koná. Mala som si s tým však problém. Nevedela som Mu dôverovať. Keď sa človek odovzdá Bohu a zverí mu všetko, funguje to neskutočne dobre. Človek, ktorý najhlbšiu vec nedokáže nikomu povedať, môže ju povedať Bohu. Cítite, že niekto vám povie, že je to v poriadku, je to dobré a neboj sa. Nedá sa to s ničím porovnať.