by ztmydosvetla | Oct 8, 2021 | Svedectvá a príbehy
Pamätám si, keď som mal asi štyri roky, bol som šťastné dieťa. Chodil som sa hrávať do parku pod dohľadom mojej mamy. Chodieval som na hojdačky a behom pár minút som mal aj päť kamarátov. Vždy som bol prvý, ktorý vstúpil do miestnosti a zasvietil svetlo.
Žena, ktorá u nás pracovala ako opérka, uvalila na mňa kliatbu. Praktizovala čiernu mágiu a chcela zničiť moje šťastie. Budil som sa uprostred noci a kričal som z hrôzy. Upadal som do námesačníctva a do takého tranzu, že od strachu som nespoznával ani vlastných rodičov. Jej kliatby spôsobili, že som sa stále viac a viac bál. Bol som ustráchaný voči iným deťom, bál som sa s nimi hrať. Stal som sa terčom posmechu aj od súrodencov a učiteľov. Trvalo to celé detstvo.
Vyrastal som v katolíckej rodine. Chodil som aj do katolíckej škôlky. Tam som zažil najviac posmechu. Všetko to bolo kvôli čarodejnici, ktorej som nikdy nič neurobil. Poslala na mňa padnutého anjela, démona, aby ma prenasledoval celý život. Aby som mu slúžil, učil ma vyrábať si zbrane a predvádzať paranormálne javy.
Keď som mal desať rokov, darilo sa mi ovládať počasie a teplotu môjho tela. Robil som to bez akéhokoľvek tréningu. Len som si to predstavoval a stalo sa to. Neuvedomoval som si, čo dokážem.
Keďže som sa zahĺbil do filozofie, nemal som už spoločenský život. Naďalej som chodil do kostola. Vo vnútri som sa rozhodol, že Ježiš nie je moja cesta.
Začal som trénovať taekwondo, ale nešlo mi to moc dobre. Tak som to zanechal. Chodil som aj do prírody, aby som si duchovne oddýchol. Moja láska k prírode prešla do extrémnych rozmerov. Cítil som, že mám s prírodou jednu vec spoločnú. Aj ona bola zničená tými istými ľuďmi, ktorí mne ubližovali celý život. A ja som ich k tomu vôbec nevyprovokoval.
Navštevoval som les a rád som chodil do múzea o lesoch. Pozeral som sa na nahrávku ničenia sekvojových lesov. To sú najkrajšie lesy na svete. Deň čo deň ľudia stínali dvetisíc rokov staré stromy, počas dvadsiatich rokov. Ani neviem opísať emóciu, ktorú som vtedy cítil. Bolo to niečo silné, premáhalo ma to. V tej chvíli som vedel, že ja musím zachrániť svet od tohto zla. Nezáleží na tom, či je to možné, ale musím to urobiť. Vedel som, že k tomu potrebujem veľmi veľa peňazí. Vedel som aj to, že ma možno zabijú pre moje úsilie. To ma však neodradilo. Bol som hotový aj zomrieť. Nikdy by som si nepomyslel, že satan, padnutý anjel, by tak usilovne pracoval a podsunul mi také rozhodnutie. Aby som dal život za život tohto sveta. Sveta, v ktorom on sám vládne.
Nasledovných osem a pol roka som chystal plány na vybudovanie korporácie. Jej vplyv by som využil na záchranu sveta. Začal som s tým hneď, ako som sa pre to rozhodol. Nebola jediná hodina, kedy by som na to nemyslel.
V čase keď som mal dvadsaťdva rokov, môj cieľ narástol do veľkých rozmerov. Zahrňoval aj úlohu, aby som sa stal svetovým vodcom, ktorý bude chrániť utláčaných ľudí a životné prostredie. Ako? Mal som v pláne rôzne politické, vojenské a hospodárske opatrenia. Rozhodol som sa nabrať viac skúseností. Začal som trénovať Wing Chun Kung fu. Je to štýl Kung fu, pomocou ktorého sa používajú mystické sily na zabíjanie protivníkov. S tým súviselo aj ovládanie okultizmu. Spolu s piatimi kamarátmi sme rozvíjali okultné praktiky a odhaľovali temné sily.
Jednu noc som sa zobudil a videl som démona. Vyzeral ako malý dvorný šašo. Divoko ma bodal dýkou do chrbta. Zatvoril som oči, ale aj tak som videl modré svetlá. Priatelia mi to tiež potvrdili. Aj oni to videli. Uveril som, že to nebol sen ani vidina. Inú noc som jedol sendvič a cítil som, ako mi démon pristál na pleci. Chrčal mi do ucha pri každom mojom súste. Zavolal som dvoch kamarátov, ktorí v týchto veciach boli zbežnejší. Nepovedal som im o čo ide. Iba som im kázal, aby sa na mňa pozerali. Obaja naraz povedali to isté – démonicka energia. Po týchto situáciách som sa naplno stal veriacim v okultizme.
Od svojich priateľov som sa dozvedel o luciferskom kulte s názvom ilumináti. Utláčali celý svet po niekoľko tisíc rokov. Uveril som im, že sú čarodejníkmi a majú kontakty na slobodomurárov, rôzne kulty, armádu a aj na vládu. Takisto vpývali aj na hnutia s názvom Manifest Destiny, ktoré sa rozšírilo do celého sveta a spolu ovládajú svet. Neviem povedať, na koľko hovorili pravdu. Predtým som im bez výhradne veril, teraz verím, že také hnutie existuje, ale nič viac. Potom sa sa dozvedel, že akékoľvek hnutie za mier, za záchranu životného prostredia alebo záchrany deti od hladu, budú týmto spolkom podmieňované a ich vodcovia budú zabití. Z toho mi vyplývalo, že najprv musia byť títo ilumináti zvrhnutí z ich pozícii a až potom môže byť svet zachránený. Keby som takýchto ľudí odstránil, dobrí ľudia by mohli pôsobiť aj bez mojej pomoci. Vytvorili by lepší svet. Tí zlí by už nemali žiadny vplyv. Padlý anjel ma zmanipuloval celkom inteligentne. Môj boj za dobro začal s pocitom lásky. Chcel som pokojnou cestou zachrániť svet. Teraz som bol však odhodlaný na diaľku zabiť stovku ľudí. Dokonca aj tisíce ľudí, ak bude treba. V mene mieru a lepšieho sveta. S hanbou sa k tomu priznávam. Niekto raz povedal, že zabitie jedného človeka je vražda, zabitie tisícok je nariadenie vlády.
Hovorieval som si, že o malú chvíľu nastane čas, kedy ľudí zachránim. Chcem však, aby ste vedeli od čoho som bol zachránený.
Presťahoval som sa do iného mesta. Stále som pokračoval v tréningoch Kung fu. Svoju izbu som premenoval na prístav, kde zakotvili významní mystici a bojovníci v Kung fu. V tom čase ma začali sledovať policajní agenti a odpočúvali moje telefonáty. Ale ja som sa viac a viac ponoril do tréningov a napĺňania mojich cieľov. Predpokladal som, že potrebujem desať tisíc rokov trenóvania, aby som dostal do vrcholu pyramídy iluminátov. Veril som na reinkarnáciu, takže som to nebral ako niečo, čo sa nedá uskutočniť.
Moje okultné schopnosti rástli zo dňa na deň. Vedel som bez dotyku zažnúť aj vypnúť svetlo, donútiť vravieť ľudí, to čo som si ja myslel. Videl som duchov a trávil som čas s nimi. Manipuloval som s energiami iných a dokonca aj s prírodnou energiou. Až sa raz stalo takou mojou ďalšou rukou. Moje srdce bolo chladné, nebola v ňom žiadna láska. Každý deň som sa zobudil s úplne zničeným telom a mysľou plnou obludných vecí. Tu aspoň vidno ovocie, ktoré moje úsilie malo.
Jedného dňa som išiel do predajne s okultných predmetmi. Čarodejníci, ktorí tam pracovali predstierali, že sú dobrí ľudia. Asi o mne dostali hlášku, že som ich protivníkom a tak poslali ku mne domov démonom. Odvtedy ma tí malí čarodejníci stále prenasledovali po celom meste. V práci, vo vlaku či doma. Používali psychické metódy, aby si ma všade vyhľadali. Ale na druhej strane museli byť opatrní, keďže som ovládal Kung fu. Naučil som sa ich zahnať na útek. Jeden z majstrov Kung fu, môj známy, ich úplne vyhnal z môjho bytu. Môj život sa podobal filmu v kine, samé dobrodružstvo.
V jednu noc som pracoval na nočnej zmene v reštaurácii. Obkolesila ma skupina čarodejníkov v zelených rúchach. To bolo znamenie, že išlo o duchov, ktoré opustili telá. Namierili na mňa svoje dlane a posielali na mňa negatívnu energiu. Mal som, čo robiť, aby som odolával. Cez prestávku som išiel do garáže. Na pulte sedel jeden chlapec, ktorý čítal šamanistickú knihu a zároveň na mňa psychicky zaútočil. Pri tomto kombinovanom útoku som takmer stratil vedomie. Ale bojoval som ďalej so všetkými útočníkmi. Vydržal som to, lebo mi išlo o život. Používal som pritom ich vlastnú techniku. Myslím si, že boli oveľa silnejší ako ja. Boh mi však vtedy pomohol.
Potom sa do reštaurácie, kde som pracoval, prišiel najesť čarodejník na najvyššej úrovni, akú som kedy videl. Keď som bol v jeho blízkosti, cítil som, že hľadá moje slabiny. Normálne sme sa rozprávali, ale obaja sme hrali také malé divadielko. Ja som tiež hladal jeho slabé miesta. Rýchlo som zistil, že patrí k tým povestným iluminátov a ide po mne. Po skončení zmeny som chcel ísť k mojim priateľom. Tí čarodejníci vo svojich astrálnych telách tiež. Nebol som na niečo také pripravený. Nevedel som čo robiť. Nechcel som ich priviesť k mojim najlepším priateľom. Nikdy by mi to neodpustili. Nechcel som použiť ani moje konexie zo sveta mágie. Nemyslel som si, že by boli dostatočne silní, aby mi pomohli. Tak kto mi môže pomôcť? Policajti, rodina? Nie, nikto z nich. Cítil som ako idú za mnou. Aj zvieratá pred nimi utekali. Ešte pred týždňom ste ma mohli posadiť do izby s piatimi policajtmi a troma čarodejníkmi. Ja by som ich všetkých bez problémov zabil. Ale teraz som mal proti sebe ilumináta s celou armádou jeho podriadených démonov. Chceli ma stále zabiť. Cítili akú mám z nich hrôzu. Musel som vynaložiť všetku svoju silu, aby som sa tam nezosypal. Aj tak to nestačilo na to, aby som sa pred nimi ubránil. Boh ma však z toho vytrhol. Poslal svojho anjela a ten držal nado mnou ochrannú ruku. Vtedy som ho však nevidel. Vedel som ale, že ich zastavila ešte väčšia sila.
Po istom čase som minul všetky zásoby financií. Tak som odišiel na Aljašku. Ostrihal som si vlasy, vymenil šaty a zmenil meno. Nemal som ani kde bývať. Vonku by som zamrzol. Jedno dievča v krčme mi poradilo, aby som to skúsil v kostole, ktorý tam majú. Radšej by som išiel inde, ale bola to jediná budova, kde prijímali bezdomovcov a takých ľudí ako ja. Srdečne ma privítali, dali mi najesť. Nepýtali sa ma veľa. Boli to naozaj milí ľudia. Vedeli, že sa so mnou niečo stalo. Inak by som predsa nešiel takú diaľku. Skončil som v kostole, kde som 3 dní nič iné nerobil, len čítal Bibliu. Povedzte, môže to byť náhoda?
Celé mesiace som žil s nimi a chodil na bohoslužby. Veril som, že Boh je len jeden, bez ohľadu na náboženstvo. Ruka v ruke s tým išlo, že som denne štyri až päť hodín trénoval Kung fu a bielu mágiu. Trénoval som nové a nové okultné praktiky. Spoliehal som sa na niekoho, koho som mohol nazvať „môj sprievodca.” Volal som ho „Kage.” To v japončine znamená tieň. Bol to môj dobrý duch. Bol mi pridelený na pomoc a ochranu. Samozrejme, akože “dobrý”.
Myslel som si, že kresťania sú veľkí ignoranti, ktorých si ilumináti využívajú, aby útočili na zástancov bielej mágie. O tých, čo praktizovali len bielu mágiu som si myslel, že sú to slušní ľudia. Tú misiu v kresťanstvom zmysle som považoval za akúsi ekonomickú a kultúrnu inváziu. Nikomu som o tých názorov nehovoril. Veril som totiž vo všetky náboženstvá. Nikomu som nepovedal ani to, čo v skutočnosti robím v duchovnom svete.
Kresťania z toho spoločenstva sa za mňa modlili. Chodil som do zhromaždenia. Tu som sa cítil duchovne zmätený, ale zároveň u mňa narastal záujem o Bibliu. Cítil som veľké vnútorné pohnutie. Povedal som verejne, že chcem prijať Ježiša ako svojho Pána a Záchrancu. Ako zmätené malé dieťa som im povedal, že v mojom vnútri prebýva démon, ktorého potrebujem dostať von. Skúšal som okultné praktiky, aby som sa zbavil toho démona, ale nikdy to nezabralo. Pastor sa párkrát pokúsil zo mňa vyhnať démona v mene Ježiša Krista, avšak bolo to bez úspechu. Potom sa okolo mňa zhromaždili všetci veriaci. Spoločne prevádzali exorcizmus. Bolo to akoby som sa prebudil zo sna, ktorý trval väčšinu môjho života. Keď tí démoni odo mňa odchádzali, spoznal som, že kresťania majú pravdu. Že biela mágia je tak isto zlá ako aj čierna mágia.
Kage, ten anjel, môj duchovný sprievodca a všetci démoni na ktorých som sa spoliehal a nechal som sa nimi viesť, sa vtedy ukázali v pravých farbách. Keď som prišiel domov, začali na mňa útočiť. Celý môj život sa obrátil, stále som bol terorizovaný. Začítal som sa do Biblie a modlil sa. Tí démoni sa ma snažili zastaviť, ale ja som ich tlaku odolal. Teraz som cítil akoby som bol pred Božím trónom. Naokolo boli ďalší duchovia. Boh mi povedal, že keď budem naďalej takto pokračovať, budem bojovať proti Nemu. Vôbec mi nedavalo zmysel. V tom momente som však vedel, že ak by som v tom pokračoval, zomrel by som. Vedel som, že môžem dosiahnuť niečo veľkolepé, ale určite nie dobré. Druhá možnosť bola ísť proti vlastnému pocitu spravodlivosti. Len veriť Bohu a naučiť sa tu najzákladnejšiu vec, poslúchať Ho. Takmer som stratil nádej. Povedal som si, že už je na to neskoro a som od toho ďaleko. Potom som cítil ako ma niekto začal utešovať: „nie som až tak ďaleko, aby som sa nemohol vrátiť.”
Po osem a pol roku som sa vzdal všetkého, čomu som dovtedy vážne veril. Kvôli čomu som bol ochotný položiť aj svoj život. Vzdal som sa všetkej duchovnej moci aj samotného Kung fu. Vzdal som sa takmer celého môjho života. Prišiel som vlakom domov a začal som žiť s rodičmi. Oni však boli presvedčení, že som sa zbláznil. Pre mňa to bola prijateľná predstava, lebo aj pre mňa samotného to bolo ťažké prijať, čo sa všetko stalo. Keďže sa mi to všetko v hlave uležalo. Navštevoval psychiatra asi jeden mesiac.
Keď som o tom všetkom premýšľal, uvedomil som si, že moje schopnosti predvídať budúcnosť a ovládať veci na diaľku alebo niekomu posielať energiu, neboli vymyslené. Boli démonicke. Už som prestal vidieť démonov, ale bol som v chaose. Nebol som celkom kresťanom. Vyznal som svoje hriechy i poslúchal Boha hoci som nerozumel, prečo to mám tak robiť. Vrátil som sa k mojim rodičom. Chodil som do kostola a neustále som si čítal žalmy. Veriaci mi trochu pomohli zorientovať sa. Nevedeli sa však dostať na tú úroveň duchovnosti, ktorú som mal, keď som praktikoval bielu mágiu. Vedel som, že Boh a Jeho anjeli sú najsilnejšie duchovné bytosti. Veď som ich videl v akcii. Okrem toho sa o tom píše aj v Bibli. Napríklad v evanjeliu podľa Lukáša, v desiatej kapitole, v devätnástom verši. Ale na druhej strane, tí kazatelia, ktorí sa snažili byť taký mocní v kázniach, používali len svoju duševnú silu na to, aby manipulovali ostatnými. Nedávalo mi to zmysel a tak ma to dostávalo ešte do väčšieho zmätku. Kvôli tomu sa skoro naspäť vrátil k okultizmu.
Práve vtedy som stretol skutočne dospelého veriaceho, kresťana. Rozhovor s ním bol ako keď strelka kompasu konečne ukazuje na sever. Najprv som mu vôbec neveril. Pokladal som ho za potencionálneho čarodejníka v prestrojení. Na druhej strane som dúfal, že konečne je skutocne veriaci človek. Vedel som, že nemôžem do konca života žiť ako neduchovný kresťan. Príliš veľa vecí som videl na vlastné oči a zažil na vlastnej koží. Zavolal som si jedného priateľa, ktorý mi veril a tiež sa stal veriacim. Predstavil som ich navzájom. Položili sme mu niekoľko testovacích otázok. Samozrejme mi nestačilo, necítil som sa najlepšie. Okrem toho som mal za sebou zlú skúsenosť s kresťanskou pomocou, keďže raz zo mňa vyhnali démonov, ale za krátko sa ich viac vrátilo späť. Rozhodol som sa, že mu budem slepo dôverovať. Povedal mi, že keď prišiel domov modlil sa: „Pane, nemyslím si, že môžem pomôcť tomu chlapcovi, má v sebe príliš veľa zmätku.” Boh mu odpovedal: „Ty mu nemusíš pomôcť, ja mu pomôžem.” Dozvedel som sa, že môj nový známy a priateľ, tiež aj jeho duchovní, sú Bohom výnimočne obdarení ľudia. Vedeli rozoznávať duchov, mali dar múdrosti a Boh si ich používal na vyháňanie démonov. Tiež som sa dozvedel o nových ďalších ľuďoch. Ich Boh použil na uzdravenie a na rôzne zázraky. Viem, že pre mnohých kresťanov zázraky nič neznamenajú, ale pre mňa, človeka s takým duchovným pozadím, bola to veľká nádej. Potreboval som na vlastné oči vidieť všetky biblické zasľúbenia o zázrakoch a práci Svätého Ducha. Potreboval som byť uisťovaný, že kresťania vždy zvíťazia nad bojovníkmi a čarodejníkmi. To som nevedel, čo ma čaká.
Napriek mnohým dôkazom som mal stále milióny etických námietok proti kresťanstvu. To z pohľadu filozofie new age. Krok za krokom som bol presvedčený o pravdivosti kresťanstva. Jedna vec ma nadobro presvedčila. Rozprával som sa jednou čarodejníčkou, ktorá ma začala nahovárať, aby som odišiel od Boha. Potom sa na snažila zaviesť medzi mormonov a druhý deň na mňa zaútočil démon, ktorého na mňa poslala. Hlavne kvôli kliatbám som sa triasol strachom. Vtedy však zasiahli moji kresťanskí priatelia. Pomohli mi, aby som vedel kresťanskými zbraňami odolať takýmto útokom. Nikdy nezabudnem, čo som sa počas tej lekcie naučil. Bolo to, že démoni vždy klamú.
Ale úľava netrvala dlho. Tá čarodejníčka menom Sára, na mňa chrlíla jednu kliatbu za druhou, celé týždne a az mesiace. Vďaka nej som bol príšerne unavený a spal som osemnásť až dvadsaťdva hodín denne. Stávalo sa mi to aj za volantom, keď som chodieval od mojich priateľov, ktorí zo mňa vyháňali démona. O pár hodín som bojoval s túžbou ľahnúť si. Išlo to so mnou takto asi štyri mesiace. Polovicu času, čo som prespal, som zažíval útoky démonov. Bolo to, akoby som sa stal ich uhlavným nepriateľom. Doslovne som tak trpel od bolesti, že som zaspal od vyčerpania z bojov s nimi. Nakoniec to vyvrcholilo až do bodu, kedy som už nechcel žiť a najradšej by som zomrel.
Chcel som žiť a pracovať pre Boha, ale zároveň som Ho prosil, aby ukončil môj život, ak sa to v dohľadnej dobe neskončí. Všetka moja viera a oddanosť bola pod poriadnou skúškou. Vzdal som sa všetkého, aby som Ho nasledoval a dostal som za to len bolesť, ktorá po mnohých mesiacoch ustála len na pár dní. Keď sa na to teraz pozerám, čudujem sa, kde som našiel odvahu niečo vyčítať tomu, ktorý ma stvoril a aj všetko okolo mňa. V tomto zápase mi najviac pomohli kresťania. Bez nich by som svoj boj dávno vzdal.
Medzi mojimi spolužiakmi a spolubojovníkmi Kung fu som vždy patril k najlepším. Vždy som vydržal najviac. Ale teraz som bol úplne na dne. Chcel som radšej, aby ma Boh zabil a tak sa dostal do neba. Mnohokrát som bojoval a padal od únavy, modlil s mojimi kresťanskými priateľmi a prežíval s vypätím všetkých síl. Po zhruba troch mesiacoch, čarodejníčka Sára vzdala všetky svoje útoky. Ostal už len padlý anjel, môj duchovný sprievodca. V zúfalstve som odišiel do hôr a tam som sa modlil, aby ma Boh zbavil týchto démonov. Vtedy som sa nebál nejakých iluminátov, ani nikoho iného. Ale nechcel som už príjsť do vztyku s démonmi, ktorí sprevádzali mojich niektorých priateľov a mojich príbuzných. Nechcel som opäť zažívať tie bolesti. Boh ma ale opäť poslal k mojim rodičom. Bolesť opäť prišla za krátko. Potom ma Boh poslal do iného mesta.
Jedného dňa bola bolesť tak hrozná, že som kričal a prosil Boha o pomoc. Vtedy môj priateľ, kresťan, mi povedal jednu závažnú vec. Hovoril, že koľkokrát som nechal zo seba vyháňať démonov, ale zabudol na to najdôležitejšie. Narážal na to, aby som sa nechal naplniť Svätým Duchom. V posledných síl som sa rozhodol, že musím urobiť tento krok. Démoni ma presviedčali, že ide len o ďalší čarodejnícky kúsok. Ja som ale vedel, že je to otázka života a smrti. Tak som dovolil Duchu Svätému, aby ma naplnil a aby On urobil vo mne poriadok. Po asi dvoch dňoch ustáli vo mne všetky bolesti, ktoré ma dovtedy prenasledovali. Démoni ma viac nemohli zraňovať. Aj moji neveriaci priatelia sa zaujímali, čo sa mi stalo a chceli spoznať Ježiša Krista.
Uz žiadny démon ma nemôže takto mučiť. Teraz môže byť okolo mňa aj tisíc čarodejníkov, aj tak mi nič nemôžu. Patrím Pánu Ježišovi. Ďakujem Bohu za to, čo Jeho ruka urobila s mojim životom. Ďakujem aj za všetko, čo ešte urobí so zvyškom môjho života. Nemyslím si, že sa medzi Vami nájde taký, ktorý takýmto divokým spôsobom prišiel k Ježišovi a našiel vyslobodenie z démonskej závislosti. Keby som nezažil prvý kontakt s kresťanstvom, nebol by som zachránený. Možno by som sa stal ešte skazenejším človekom ako som bol. Ani nechcem vedieť, kam by som to až dotiahol. Ďakujem Bohu za to, od čoho má uchránil.
Bez Neho by som bol už dávno mŕtvy.
Obťažovanie démonmi je satanský spôsob ako niekoho násilím odlúčiť od cesty s Bohom. Exorcizmus je Boží spôsob vyslobodenia z tohto obklúčenia. Verím, že Vy, ktorí to teraz počúvate, či už kresťania, nekresťania alebo ľudia zapletení do okultizmu, že to nie je náhodou. Boh to tak zariadil. Modlím sa v mene Ježiša Krista, aby ste mali úžitok z mojich chýb a utrpenia.
by ztmydosvetla | Aug 12, 2021 | Svedectvá a príbehy
Dlhodobo som v sebe cítila prázdnotu. Ako dieťa, ktoré nevie, či A, či B. Ako dieťa, ktoré nevie, čo je správne. Nevnímala som žiadne životné postoje či hodnoty.
Počas detstva som chodila s babičkou do kostola. Veľmi sa mi tam páčilo. Absolvovala som u nej prvé sväté prijímanie a tam to aj skončilo. Ďalej som už vieru nepraktizovala. Počas tínedžerskeho veku som zažila viaceré lásky. Mala som aj takú dlhšie trvajúcu lásku. Vnútri som cítila, že niečo nie je v poriadku. Niečo mi chýbalo, ale nedokázala som to pomenovať. Vždy som cítila, že nedokážem rozlíšiť správnosť svojich vecí, čo by som mala robiť. Tento nepokoj vyústil do toho, že kamarátka mi povedala, že pozná chalana, ktorý by mi mohol vyveštiť a pomôcť. Veľmi sa mi to páčilo. Už na strednej škole som cítila, že ma priťahuje duchovno. Toto sa mi zdalo dobré a také tajomné. Išla som za tým chalanom. Veľmi ma to chytilo, lebo vedel veci z mojej minulosti, z môjho detstva. Nechápala som z kadiaľ to vie. Poznal aj moje choroby z detstva. Bolo to fascinujúce. Človeku to príde, že niekto mu chce pomôcť a záleží mu na vás. Bol to dobrý pocit. Ale potom sa tento kolotoč rozbehol. Keď som cítila nepokoj či nervozitu, musela som mu hneď volať. Už som sa nevedela hýbať a prestala som mať vlastné rozhodnutia. Tieto služby som využívala asi sedem rokov.
Čítala som veľa horoskopov. Neustále som chcela všetko vedieť. Cítila som obrovský strach z budúcnosti. Neskôr som si kúpila snár. Stalo sa to už takým kolotočom, z ktorého nešlo von. Kúpila som si aj rôzne karty či anjelské knihy. Navonok to vyzerá dobre. Keď som si ich čítala, boli tam rôzne modlitby ako sa spojiť s anjelmi. Vyzeralo to všetko pozitívne a dobre. Keď som sa snažila meditovať, stále tam bolo prázdno, akoby to nefungovalo. Začalo to viac a viac vchádzať do mojej mysle. Keď som išla do práce, nebola som schopná sa na ňu sústrediť. Začínalo ma to desiť a deprimovať. Keď som v ten večer išla z prácee, v aute pred domom začali byť moje myšlienky útočné a agresívne. Nedokázala som sa z toho dostať, bol to jeden veľký boj. Duševne ma to oslabovalo. Strácala som silu. Keď som prišla domov, ľahla som si a celú noc som sa držala mamy. Na druhý deň to pokračovalo. Tie myšlienky boli naďalej, nič sa nedialo.
Môj otec išiel za kaplánom. A tak kaplán prišiel za mnou. Veľmi sa mi páčil jeho prístup. Začal sa za mňa modliť. Takto sme sa spolu modlievali. Trvalo to dlho. Stalo sa mi to v septembri a až po Veľkej noci sme prišli do kostola. Tam som prvýkrát počula o milosrdenstve, že ktokoľvek príde za Ježišom, bude mu odpustené. Bolo to akoby pre mňa. Doma som sa začala modliť a začali sa diať veľmi dobré veci. Všetky veci sa hýbali, ale skrze ľudí. Boh to robil cez iných, staral sa po celý čas. Prišiel do mňa späť život. Prázdnota sa začalo napĺňať radosťou. Našla som skutočnú lásku, tú ktorú som dlho hľadala, skutočné prijatie. Boh mi aj teraz ukazoval veci, ktoré sú zranené a treba ich uzdraviť. Poukázal na nich. Verím, že On keď začne, všetko vykoná dokonca.
Je to niekto, kto stojí za vami, aj keď vám je zle. Keď sa dokážete úprimne otvoriť Bohu, On v momente koná. Mala som si s tým však problém. Nevedela som Mu dôverovať. Keď sa človek odovzdá Bohu a zverí mu všetko, funguje to neskutočne dobre. Človek, ktorý najhlbšiu vec nedokáže nikomu povedať, môže ju povedať Bohu. Cítite, že niekto vám povie, že je to v poriadku, je to dobré a neboj sa. Nedá sa to s ničím porovnať.
by ztmydosvetla | Jul 29, 2021 | Svedectvá a príbehy
Z tohto dôvodu som išla na YouTube, na internet a začala som hľadať, či je niečo viac, čo by som sa mohla naučiť. Či mi príde niečo nové do života. A prišlo. Kto hľadá, ten nájde. Jedného dňa som na YouTube objavila chlapíka, ktorý mal 5-prstové topánky, mal veľmi dlhé dredy a veľmi ma zaujal. Bolo v ňom niečo iné. Keď som sa mu pozerala do očí cez môj počítač, mi prišlo, že čistejšie oči som ešte nevidela. Cítila som z neho obrovské svetlo a veľkú lásku. Veľmi ma to zaujalo a začala som ho počúvať. Ale keď začal hovoriť „Jesus” a „sin”, čiže Ježiš a hriech, zdalo sa mi to veľmi náboženské, že takéto nechcem moc počúvať. Ale tým, že bol zaujímavý pre mňa, povedala som si, že mu dám 5 minút. Z piatich minút sa stalo to, že som jeho prednášku počúvala hodinu a pól. Bolo to také, že som to sledovala bez dychu a so zatajeným. Hovoril o sebe ako sa reálne stretol s Ježišom, ako mu to zachránilo život a ako ho vyslobodil z drog. Keď po ňom strelali, Ježiš ho zachránil. A teraz chodí po ulici, modlí sa za ľudí, dorastajú im končatiny, bolesti odchádzajú, slepí vidia, hluchí počujú. Veľa svedectiev mal natočených ma kamere, kde to reálne vidno. Ľudia boli prekvapení, čo sa to s nimi deje. Ja som bola tiež prekvapená, nikdy som nič také nevidela. Myslela som si, že je to iný druh Ježiša. Nechápala som tomu. Moja predstava o Ježišovi bola úplne iná aká bola tá jeho. On hovoril o Ježišovi ako o niekom, kto je jediná cesta k Bohu. Ako On jediný zomrel za hriechy sveta, že ja som hriešny človek a potrebujem prijať odpustenie, aby som mohla dostať večný život. Bolo to úplne niečo iné ako to, čo som ja vnímala. Myslela som si, že Boh je taká univerzálna energia a že hriech nie je. Veď každý na sebe nejako pracuje, nikto nie je dokonalý. Ale až tak, že som hriešny človek, že kvôli tomu vo mne nemôže prebývať Duch Svätý a som oddelená od Boha a preto sa cítim nenaplnená. To bola pre mňa novinka. Ale stále to bolo také, že jeho názory a jeho cesta. Na druhý deň, keď som išla zo školy, som si povedala, že si ho znovu pustím. Bolo v ňom niečo, čo ma priťahovalo. Tak som si ho druhý deň pustila, aj tretí, aj štvrtý. A takto som celý týždeň nič nerobila, iba chodila do školy, zo školy som si išla zabehať a potom som pozerala jeho prednášky. Cítila som obrovský duchovný hlad, taký som nikdy necítila. Bolo to niečo, čo ma ťahalo a ja som nechápala prečo. Pritom som nesúhlasila s tým, čo hovorí. Nesúhlasila som, že mám hriech a musím veriť v Ježiša. Že to je tá cesta, ktorá sa spraví, že budem zachránená a takto prijímem vzťah s Bohom. Ako som to celý týždeň počúvala, zrazu mi prišlo, že on má pravdu. Tá prázdnota, ktorú som cítila, bola prázdnota kvôli hriechu, ktorý ma oddeľoval od Boha. Chýbal mi Duch života, Duch Svätý o ktorom kázal. Ak chcem žiť celistvý život v odpustení a v dokonalej jednote s Bohom, musím ísť cez Krista. A tak v jeden deň, 3. mája, keď tento mladík vyzýval ľudí k pódiu, aby prijali Ježiša a zároveň vyzýval ľudí cez obrazovky, nech sa spolu s ním pomodlia cez obrazovky. Bola som rozhodnutá, že sa idem pomodliť spolu s ním, idem prijať Ježiša. Zároveň som bola taká pochybovačná, že niečo do mojej veľkej skladačky sa mi pridá a priradím si ešte aj jeho Ježiša a bude to fajn. Začala som spolu s nimi vyznávať: „Som hriešnik, Ježiš prosím ťa odpustiť mi moje hriechy. Verím, že si zomrel ja kríži za moje hriechy. Verím, že si bol vzkriesený za moje ospravedlnenie. Ježiš robím ťa svojím osobným Pánom a Spasiteľom. Prídi a náplň ma. Amen.” Toto som povedala a v ten moment sa mi zmenil život. Celá moja izba sa naplnila takým obrovským pokojom. Cítila som, že moja čierna diera akoby zmizla a že som dostala svetelné srdce. Neviem to ani opísať. Cítila som sa tak naplnene, že tak som cez žiadnu meditáciu necítila. Obrovská láska, radosť a slzy mi išli tak do očí, že toto je naozaj Ježiš, toto je pravda. Ja som ho našla. Tesne predtým ako som sa modlila, som bola taká, že uvidíme, čo z toho bude. Nebola som úplne presvedčená, či naozaj Ježiš je ten jediný. Ale keď som povedala Ježišovi svoje „áno” už mi to bolo jasné. Cítila som ako mi bremeno padlo z pliec. Cítila som Ho ako prišiel a naplnil ma. Vedela som, že môj život odvtedy bude úplne iný. Že sa mi v ten moment zmenil život. Ešte som ale nevedela ako. Bolo zaujímavé pozorovať moje prvé dni. Mala som pocit, že všetko staré musím zahodiť, všetky kyvadlá, knižky, manuály. Spálila a som zničila to, cítila som, že všetko to musí ísť preč. Vôbec som tomu nerozumela, ale cítila som, že Ježiš odo mňa vyžaduje celé srdce. Že Ho mám naozaj a rada a chcem byť s ním. Nechcem, aby niečo medzi ním a mnou stálo v ceste. Prestala som cvičiť jógu. V ten týždeň som v podstate nič nerobila, lebo som sa bála, že či nebudem robiť niečo pri nemu. Prestala som zbierať aj bylinky. Od všetkého som sa odstrihla a počúvala som len kázne, behala som a čítala Bibliu. Keďže som doma nemala žiadnu svoju Bibliu, tak som si tajne zobrala od mojej maminy v poľštine a tú som si čítala. Keďže som Poľka, nebol to problém. Cítila som tak naplnená, že ani v škole som sa nevedela koncentrovať. Stále som chcela byť s Ježišom a dostávať nové informácie. Takto som začala postupne dostávať poznanie o tom, kým je Ježiš. Pýtala som sa Ho, čo sa týka minulých životov, mala som veľa otázok. Vedela som, že Ježiš ma na ne jasnú odpoveď. Že minulé životy nie sú, nie je dobré komunikovať s anjelmi a ťahať energiu zo stromov. Toto je niečo, čo nepatrí k viere v Boha. Nechápala som prečo. Najväčším otáznikom boli pre mňa minulé životy. Keďže som verila v reinkarnáciu, videla som rôzne planéty, mala rôzne zážitky. Nechápala som prečo to nie je, keď som také zažila. Ale Ježiš hovoril, že je len jeden život. Vedela som, že viera by nemala žiadny zmysel, keby verím v reinkarnáciu. Lebo hovoril, že bez Neho nedostanem večný život. Pýtala som sa Ho, že ako to je. Úžasné je, že mi Ježiš na všetko odpovedal. Nie je taký ako si ľudia myslia, že v náboženstve to takto je, buď poslušná ovečka a nepýtaj sa žiadne otázky a ži v takom presvedčí, ktoré sme ti nadiktovali. Bola som nadšená ako jednoducho mi odpovedal. Zrozumiteľne. Až som nechápala, či som bola až taká blbá, že som verila v reinkarnáciu. Odpovedal mi otázkou: „Veronika, čo robia podľa teba duchovné bytosti, anjeli a démoni, ktorí sa tu pohybujú?” Povedala som, že nás pozorujú. Znovu sa spýtal: “Veronika, keď teda vás pozorujú celé storočia a nezomierajú a stále sú tu. Vieš, že ja ako Ježiš som počul aj démonov aj môjho Otca, myslíš si, že ty nepočuješ aj anjelov aj Boha?” Uvedomila som si, že je to pravda. Párkrát som už počula démonov. Ježiš pokračoval: „Myslíš si, že je nejaký problém, aby ti démon povedal nejakú reálnu udalosť, ktorá sa stala a ty ju prijímeš ako svoju a myslíš si, že v tom živote si to bola ty, reinkarnovaná?” Zrazu mi to dávalo všetko logiku. Mala som veľa otáznikov aj ohľadom anjelov. Raz som cítila ako mi anjel niečo hovorí a vedie ma. Potom som zistila, že je to slepá ulička a musím sa vrátiť. Rozmýšľala som, či ja som zle počula anjela alebo mi on zle povedal. Vôbec som nevedela, že démoni sa vedia pretvarovať za anjelov. Že to robí samotný Satan a pretvaruje sa na Ježiša. Vtedy som si uvedomila, že som bola v blude. Akoby mi duchovné klapky padli z očí. Zistila som, že toho Ježiša, ktorého som celý život uznávala, vlastne ani nebol Ježiš. Ježiš ma totiž svoj charakter, On sa nemení, nemôže raz povedať tak a druhýkrát inak. On naozaj chodil po zemi a uzdravoval chorých. Začala som to aj ja robiť. Videla som v Bibli, že mám chodiť a klásť ruky na chorých. Pamätám si, že vždy, keď som išla na bicykli do školy, na gymnázium, trvalo to 15 minút, také 3 km. Zastavovala som, videla som, že sa mám ísť za toho človeka pomodliť, videla som, že toho človeka niečo bolí. Normálne Ježiš uzdravoval. Veľakrát som išla na bicykli, cítila som, že mám zastaviť, lebo toho bolí chrbát. Zastavila som a spýtala som sa, či ho neboli chrbát. Pán mal zvláštny pohľad, ale povedal, že ho už bolí istú dobu. Tak som mu povedala, že sa za neho pomodlím a Ježiš ho uzdraví. Opäť mal zvláštny pohľad. Položila som na neho ruku a prikazovala som v mene Ježiš chrbtici, aby bola uzdravená a aby bolesť odišla teraz. Kázala som pánovi vyskúšať a jeho to nebolelo. Čudoval sa, čo som urobila. Toto boli moje bežné dni. Aj v škole som sa modlila za učiteľky. Učiteľku z biológie bolel členok a tak som si počkala po hodine a som sa za ňu pomodlila a Ježiš ju uzdravil. Veľa takýchto vecí sa mi dialo. Cez prestávky som cítila, že budem chodiť po triedach a hovoriť o Ježišovi. Bolo mi jedno, že ma niektorí vysmiali. Založila som taký kresťanský klub na škole. Ľudia cez prestávku tam mohli ísť a sme sa rozprávali o Bohu. Bola som Bohom veľmi pohltená, lebo som zistila, že to je to, čo som hľadala. Ten pocit, že nie som naplnená a je niečo viac zmizol, keď som Ježišovi povedala „áno.” Akoby som našla to maximálne poznanie. Už som sa ho len učila dávať do praxe. Odvtedy môj život je naozaj taký, že by som ho nikdy nemenila. Hovorím si, že tých 5 rokov, čo som bola v ezoterike, celkovo tých 17-18 rokov, čo som žila bez Ježiša mi príde akoby som vôbec nežila. Naozaj som bola duchovne mŕtva, oddelená. Keď prišiel Duch Svätý, vzťah s Ježišom, vzťah s Bohom ako Otcom, veľa vecí sa naozaj zmenilo. Odvtedy zažívam denne zázraky a duchovné videnia, ktoré som vždy chce mala mať. Bolo to naozaj nebezpečné, keď som si uvedomila, že keby sa za mňa moja mama nemodlila a Ježiš by nebol mojím strážnym anjelom, pravdepodobne by som tu vôbec dnes nebola. Mohla som byť naozaj posadnutá. Je to naozaj nebezpečné. Teraz sa za tých ľudí modlím a vyháňam z nich démonov. Si vravím, aké som mala šťastie. Takto som ja bola znovuzrodená. Každý deň som mala kopec historiek aj o uzdravovaní. Hovorila som o nich aj mamine, keďže vždy som prišla zo školy o 2 hodiny neskôr. Moja mama počúvala, najprv si myslela, že si to vymýšľam. Zo dňa na deň som bola vymenená. Zrazu som začala hovoriť o Ježišovi. Moja mama išla do mesta a niekto, kto ju pozná ju zastavil a povedal, že jej dcéra sa za mňa modlila a odvtedy ma to nebolí. Takto stretala s ľuďmi, ktorí jej to svedčili o tom. Takto sa aj ona znovuzrodila. O tom je vzťah s Ježišom. O tom, že žijem s Ním, som naplnená Jeho láskou, mám práve poznanie, vie, že existuje večný život, ale aj zatratenie. Viem, aké je dôležité poznať správne poznanie. Že nestačí veriť, že každý má svoju cestu, lebo je len jediná cesta, Ježiš. Ježiš ma raz poslal do Banskej Bystrice. Konal sa tam meditačný seminár so šamanmi priamo z Peru. Cítila som, že ma tam Ježiš volá. Nie preto, aby som meditovala. Pred 5 rokmi by som tam išla nadšená, bol by to pre mňa splnený sen. Teraz som tam išla robiť priamy opak. Išla som tam za tými ľuďmi. Nekúpila som si lístok a čakala som na ľudí, kedy vyjdu von. Aby som sa s nimi rozprávala. Nemusela som sa o nič snažiť. Vyšli 2 pani a jedna sa sťažovala druhej, že je to na nič, že to nepomáha, stále ma to koleno bolí. Keď som toto počula vedela som, že mám príležitosť. Hneď som ju oslovila, že sa za ňu pomodlím a ukážem jej, že ju Ježiš uzdraví. Myslela si, že som náboženska dievčina alebo Jehovista. Povedala som, že ja som priamy nasledovník Ježiša Krista, znovuzrodený kresťan. Súhlasila a tak som na ňu položila ruky a prehlasovala som v mene Ježiš uzdravenie. Pán Ježiš ju uzdravil. Videla to druhá a aj ona chcela. Zrazu bol okolo mňa dav ľudí, ktorí prichádzali s rôznymi zdravotnými problémami a ja som sa modlila a Ježiš ich rad za radom uzdravoval. Uzdravoval ich preto, lebo potvrdzoval evanjelium, ktoré som kázala. Nie preto, že ja som špeciálna. Potvrdzoval, že On je jediná cesta, že zomrel na kríži za naše hriechy a keď Ho prijímeme, máme večný život. Z toho dôvodu som založila YouTube kanále, Divoká tvorkyňa, kde chcem ukazovať, ako vyzerá kresťanský životný štýl aj v podobe stravy a športu. Také zdravé duchovné učenie prepojené s tým telesným. Môj druhý kanál, učeník Ježiša Krista, je zameraný na vyučovanie z Božieho Slova. Základom viery je totiž poznať Bibliu. Je potrebné ju mať zjavenú skrz Ducha Svätého. Veľmi rada ľuďom hovorím o Bohu, rada ľuďom radím, keď majú otázky.
by ztmydosvetla | Jul 29, 2021 | Svedectvá a príbehy
Už ako malá som verila, že niečo medzi nebom a zemou musí existovať. Že musí existovať nejaký Boh, ktorý to tu celé riadi. Bola vo mne túžba Ho poznať. Vedela som, že ak Ho budem poznať, môj život nebude normálny, ale plný nadprirodzených vecí. Tak som začala s maminou chodiť do kostola. To bola prvá dostupná vec, ktorú som mohla mať. Dlho mi to nevydržalo, lebo som cítila takú vnútornú frustráciu, akoby mi tam niečo chýbalo. Prišlo mi to príliš plytké, príliš prázdne. Jedna kamarátka mi povedala o svojom zážitku, že sa jej raz niečo zjavilo v posteli, nejaký démon. Potom začala komunikovať s anjelmi a veľmi ma to zaujalo a nadchlo. Spolu sme sa vydali touto cestou. Začali sme čítať knižky o anjeloch (Doreen Virtue, Lorna Byrne), začali sme sa vzdelávať v angeológii. Keď sme boli spolu na majstrovstvách v šachu, zavreli sme sa do kúpeľne, zapálili si sviečky a začali volať svojich anjelov a pýtať sa ich ako sa volajú. Toto obdobie bolo pre mňa prvé, kedy som zistila, že s duchovným svetom sa dá komunikovať. Čím viac vo mne rástla túžba poznať a byť toho súčasťou. Jedna kamarátka na základnej škole mi raz povedala o jednom pánovi, ktorý bol v Prievidzi. Veľmi sa venoval duchovným veciam a bol vraj veľmi duchovný. Začala mi hovoriť, aký by bol dobrý nápad sa s ním stretnúť a porozprávať o tom. Keď som sa s tým pánom stretla, začala som takú naozajstnú ezoterickú cestu. Pretože mi povedal nejaké veci o mojou živote, aj čo sa týka budúcnosti. Samozrejme ma to nadchlo. Pomyslela som si, že je naozaj veľmi duchovný človek. Robil každý utorok prednášky a vedela som, že tam musím byť. Takto chodievala každý týždeň, utorky na prednášky. Vždy som myslela, že sa tam cítim dobre. Veľa vecí mi v živote chýbalo a chcela som naozaj poznať zmysel života. Keď som tam prišla, vnímala som, aká je tam dobrá energia, aký milujúci kolektív. Každý mal tú tendenciu hľadať to dobré, svoj zmysel života a ako sa posúvať dopredu. Cítila som sa tam ako doma, ako medzi svojimi. Tak som sa dozvedela o mnohých duchovných veciach ako sú: kyvadlá, rieky, jóga. Samozrejme, všetko som chcela vyskúšať, lebo som mala v sebe veľký duchovný hlad. Také niečo, čo ma hnalo dopredu, chcela som niečo viac, stále viac a viac. Táto túžba nevedela byť ničím uspokojená. Myslela som si, že keď dosiahnem nejaký stupeň duchovného poznania alebo keď budem mať dostačujúci počet zasvätení, tak sa budem cítiť taká celistvá. Samozrejme som na sebe pracovala, rôzne meditácie v lese som pravidelne robila. Pamätám si, že predtým ako som išla do školy, mala som tendenciu ísť do lesa, sadnúť si pri strom, meditovať a snažila som sa komunikovať s prírodou, so stromami. Naozaj som túžila zažiť hlbokú lásku, takú nadprirodzenú lásku. Moja predstava o Bohu bola asi taká, že Boh je jeden, ale každý ho vníma inak. A je jedno ako sa volá, hlavne, že sa s Ním dá komunikovať, dá sa od Neho čerpať energiu a vie byť najlepší radca v mojom živote. Trochu som ale mala v niektorých veciach otázniky. Bolo zaujímavé, že každý, koho som stretla či oslovila, či to bol výborný liečiteľ zo Sri Lanky, ktorý mal rôzne centrá po Slovensku a po Česku. Dával mi rôzne rituály ako Širodaru, kvapka oleju na čelo, má to uvoľňovať nejaké mentálne duchovné bloky. Potom som začala v štvrtky chodiť na ďalšie prednášky, pretože môj duchovný hlad bol stále nenasýtený. Nestačilo len cvičiť jógu. Stále som cítila, že je niečo viac ako reiky a hnal ma aj môj zdravotný stav. Od 15tich mi vznikli nejaké zdravotné problémy, ktoré som chcela liečiť skrz alternatívnu metódu a cestu. Skúšala som tak tieto energetické liečby. Ale čo ma vždy ma prekvapilo, že vždy sa na prednáškach hovorilo ako je všetko možné a ako je všetko ľahké. Je však zaujímavé, že tam bolo veľa chorých ľudí. Bola som veľmi smutná, že tam nevidím nikoho uzdraveného. Aj ja keď som prikladala ruky na chorých a dávala im energiu reiky, stále sa nič nedialo a ľudia boli chorí. Keď to ani mne nepomohlo, vo mne ten duchovný hlad a tá vnútorná frustrácia ďalej rástla, že musí byť ešte viac, čo aj funguje. A tak som začala štvrtky na prednášky, kde sa učilo o kvantovej energií, o kvantovaní, o tom ako myslienka tvorí svet. Bolo to pre mňa akoby taký vyšší level. Zrazu som porozumela ako všetko funguje. Bola som rada, že sa mi už v niečom darí, že viem počasie ovplyvňovať, že si viem nakvantovať, aby som mala voľné miesto na parkovanie. Som sa z toho tešila, že konečne nejaký duchovný posun. Avšak stále vo mne bolo niečo, že chcem ešte viac. A takto som chodila 4 roky, utorok a štvrtok na prednášky. Cez víkendy som chodila niekedy na seminári a kurzy. Viem, že keď som nemohla prísť na prednášky, keďže som vtedy hrala šach, som bola vždy smutná, že sa nemôžem duchovne vzdelávať. Nastal však jeden turnaj, v Grécku, kde som mala ísť na vyhodnotenie a medailu z majstrovstiev Sveta. Predtým som si išla zabehať. Počas behu som sa pozerala z útesu na vodu. Prišla mi myšlienka, prečo žijem, či nechcem skočiť. Tým, že som verila na reinkarnáciu a zdravotné problémy som sa snažila riešiť aj regresnými terapiami, ísť do minulosti, kde je problém. Tak som nevidela problém, či zomriem alebo nie. Bolo to pre mňa ako taká výmena oblečenia alebo výmena rukavíc. Zomriem a narodím sa o chvíľu. Pre mňa skok z útesu by nebola tragédia, vnímala som to ako presun na inú planétu. Rozmýšľala som či skočiť alebo nie. Bolo to pre mňa ako keď vy si na večeru vyberáte, či si dáte hrušku alebo jablko. Je to to podstate jedno. V mojom prípade, či sa idem zabiť alebo budem žiť, bolo asi takéto. Úplne som nevidela rozdiel, život alebo smrť. Veľkým šťastím bolo, že moja mamina sa v tom čase za mňa modlila. Cítila som pri sebe nejakú bytosť. Vedela som, že je to Ježiš. Niečo ma zadržalo, že neskoč. Ja som teda neskočila a pokračovala v behu. Okrem toho som chcela vedieť aj mená svojich anjelov a rada som sa pýtala, ako sa volá môj strážny anjel. Pamätám si, keď som sa svojej duchovnej pýtala, že ako sa volá, bola chvíľku v šoku. Počula odpoveď a spýtala sa znovu. Povedala, že je to divné, ale mojím strážnym anjelom je Jeshua. Bola som prekvapená, že mám Ježiša ako strážneho anjela. Ja som Ježiša brala ako nejakého osvieteného, ako takého avatata, ako niekoho z mnohých, kto priniesol maximálnu lásku a svetlo. Tak ako Budha a iní učenci. Snažil sa ísť príkladom pre ľudí. Videla som Ho tak, že s ním dokážem komunikovať a že sa jedného dňa dostanem na Jeho úroveň Aj tak som bol vo mne pocit, taký špeciály. Že Ježiš je môj strážny anjel. Každý hovoril o Ježišovi inak a tak aj moja predstava o Ňom bola taká modifikovaná. Všade som vnímala ako o Ježišovi hovoria inak a tak som sa v tom cítila taká slobodná. Trochu som si domyšľala, aký je. Keď môj duchovný hlad rástol a nastalo leto, kedy bola prestávka od prednášok, pri behoch v lesoch som ešte intenzívnejšie rozmýšľala o zmysle môjho života. Mala som už všetky zasvätenia, ktoré som vedela, že sú dostupné, venovala som sa takmer všetkým disciplínam, ktoré boli na prednáškach. Bola som typ človeka, ktorý ostáva až do konca. S učiteľmi som sa snažila rozprávať a získať viac informácií. Z toho dôvodu som bola taká obľúbenejšia. Keďže som bola jedna z najmladších, nazývali ma diamantovým dieťaťom a že som stará duša, veľmi vyspelá, že v mojom veku sa zaujímam ťažkými duchovnými témami. Ale mohlo to znieť ako chcelo, ja som v sebe cítila chodiacu mŕtvolu. Akoby mi niečo stále chýbalo, že nie som živá. Akoby som mala čiernu dieru v srdci a je stále nenaplnená. Aj keď som vedela, že mám stále hovoriť afirmácie, že ja som svetlo, ja som všetko, ja som láska, ja som napojená na zdroj energie. Všetko to som hovorila, vedela som, že aké mám mať pozitívné zmýšľanie. Cítila som, že samu seba klamem, že stále je tam nejaká diera, ktorú som len zaplátala niečím a nechcela zmiznúť. Bolo jedno, či som odpustila, či som začala robiť dobre ľuďom, stále tam bola tá diera. Takto som sa zamýšľala, čo je so mnou zle, či len ja som taká nenormálna. Či je niečo viac ako to, čo žijem. Ako to, čo som zažila. Z tohto dôvodu som išla na YouTube, na internet a začala som hľadať, či je niečo viac, čo by som sa mohla naučiť. Či mi príde niečo nové do života. A prišlo. Kto hľadá, nájde.
